2. kapitola
11. 3. 2011 – nesmierne nudná a nesmierne otravná hodina literatúry
Človek by predpokladal, že keď ste mocná a obávaná čarodejnica (no dobre nie až tak hrozne obávaná), ktorá tajne bráni ľudstvo, zdôrazňujem slovo tajne, pred starovekými bohmi, nebudú vás nútiť chodiť do takej nepodstatnej inštitúcie, akou škola určite je.
Opak je však pravdou. Moji nadriadení vyžadujú od každého patričné vzdelanie. Vlastne je to tak trochu aj nadštandardné vzdelanie. Každý vyvolený, okrem toho, že nesmel byť sprostý ako tágo, sa musel naučiť ovládať svoje špeciálne nadanie, s ktorým sa buď narodil, alebo mu bolo po narodení udelené Najvyšším. Tak voláme nášho Pána od jeho veľkého víťazstva.
Napríklad môj kamoš Narmer. Pochádzal z Egypta a meno dostal po vládcovi z prvej egyptskej dynastie. Po narodení ho Najvyšší obdaroval schopnosťou predvídať budúcnosť. Ale nepoznal rozdiel medzi Isaacom Asimovom a Oscarom Wildeom. Literatúra pre neho bola španielska dedina. Síce mu to zadok v bitke neochráni, ale naši nadriadení to považovali za nedostatok všeobecných znalostí. Čo bolo skoro rovnako závažné ako spáchať smrteľný hriech.
Ja viem, je to na hlavu postavené, ale ja som to nevymyslela. A preto tu teraz sedím a počúvam veľmi nudnú prednášku našej profesorky Guinevere (nie tej z Artušovských legiend samozrejme) o knihe Vojna a mier. A hneď, ako nás prestane tyranizovať svojim mdlým monológom zamierime do svojich internátnych izieb, kde sa pripravíme na stretnutie s našim trénerom. Každý vyvolený mal vlastného. Ten ho učil rozvíjať jeho zvláštny dar v prospech Najvyššieho.
Moja trénerka sa volá Adele. Je to žena v stredných rokoch s orlím nosom a bystrými očami. Keď mala päť rokov, rodičia zisti, že po svojej prababičke (pohanke, ktorá ako jedna z mála ľudí ešte uctievala starých bohov) zdedila schopnosť čarodejníctva. Preto ju jej, spočiatku veľmi zhrození rodičia, ortodoxní stúpenci Najvyššieho, ochotne poslali do Inštitútu pre nadané deti. Čo je krycí názov našej školy – výcvikového strediska, pre ľudí ako som ja. (Viem, znie to, akoby zakladateľ čítal príliš veľa komiksov o X-menoch. Avšak naša škola je omnoho staršia než veľdielo Stana Lee, ktoré tajne schovávam pod jednou uvoľnenou parketou vo svojej izbe – Adele by zošedivela, keby zistila, že čítam také „diabolské veci“. Myslím, že inú knihu, okrem Biblie Najvyššieho, v rukách nikdy nedržala. Chúďa. Zbožňuje Najvyššieho tak veľmi, až jej mierne hrablo.)
Obyčajní ľudia nemajú poňatia, že existujeme. Náš inštitút považujú za obyčajnú školu pre výnimočne nadané deti. Naivne žijú vo viere, že Najvyšší zničil všetkých starovekých bohov. Vraj je to tak lepšie. Ak by totiž čo i len tušili, že taký Áres alebo Isis si stále veselo vykračujú po Zemi, vyvolalo by to obrovskú paniku. Predsa len, starovekí bohovia boli známi svojou ukrutnosťou.
Naše tajomstvo poznajú iba moji nadriadení a rodičia odvedených detí, ktorí sú však zaviazaní prísahou mlčanlivosti. Kto túto prísahu poruší, je považovaný za zradcu a takmer okamžite popravený spolu s človekom, ktorému bolo tajomstvo vyzradené. Niečo podobné sa však nestalo už vyše dvesto rokov. Nikto nemá potrebu vystaviť sa zbytočnej bolestivej smrti.
Je to najprísnejší existujúci zákon Najvyššieho. Preto, aj keby niekto zistil, že má veľmi zvláštne nadané dieťa, neuteká stepovať pred dvere inštitútu. Sú to vždy oni, kto nás nájde. Proste sa jedného dňa zjavia, ako blesk z čistého neba, milo sa usmejú a tými najpresvedčivejšími slovami, aké kto kedy vymyslel, oznámia rodičom, že ich dieťa je vyvolené. A potom ich odvedú. Navždy.
Tak sa sem dostal každý z nás. Tí najšťastnejší, u ktorých sa špeciálne nadanie objaví pomerne neskoro (stáva sa to v rozmedzí tretieho a desiateho roku života), aspoň na chvíľu zažili, aké je to byť normálny. Ako napríklad Yukari. Prišla sem, keď mala deväť a na svoj život pred Inštitútom si zreteľne pamätá.
Ja som také šťastie nemala. Odviedli ma ako trojročnú. Svojich rodičov si vôbec nepamätám. Jediné, čo mi po nich ostalo, je strieborný náramok s príveskom v podobe čierneho havrana. Oko má vyrobené z tmavozeleného jadeitu. Ten kameň sa presne zhoduje s farbou mojich očí. Asi to bol zámer. Podľa toho havrana som dostala aj svoje nové meno – Raven. Každému pridelia nové, len čo prvý raz prekročia prah Inštitútu. Tým uvrhnú osobu, ktorou boli predtým, do zabudnutia.
Ak mám povedať pravdu, občas Yukari závidím. Dala by som čokoľvek za jedinú spomienku na svoju vlastnú rodinu. Ona mi síce stále tvrdí, že je lepšie si nič nepamätať, pretože potom človek nemá za čím žialiť. Ale ja si to nemyslím.
Viem, že to, čo robíme, má vyšší zmysel. A som nesmierne hrdá, že som súčasťou tohto všetkého. Ale niekedy sa neubránim myšlienke, či niekomu chýbam. Plakali moji rodičia, keď sa ma vzdávali alebo sa nevedeli dočkať, kedy sa ma zbavia? Považovali moje schopnosti za prekliatie, ako to bolo v prípade Adele?
Yukari má sestru. Mladšiu. Nechcela ju pustiť, keď sa dozvedela, že navždy odíde. Držala ju za šaty a nariekala. Bol to ten najhorší okamih v Yukarinom živote. Ale aspoň vedela, že niekoho na svete má.
A keď už ju spomínam, nevidela som ju celý deň. Naposledy včera večer, keď sme sa napchávali šunkovou pizzou. Dúfam, že neochorela, alebo čosi podobné, inak by som musela misie pretrpieť iba v spoločnosti tej nafučanej kravy Callisto. A pochybujem, že sa to zaobíde bez fyzickej ujmy. Už som spomínala, ako veľmi ju nez…
Dvere do triedy sa otvorili a prerušili tak nudný výklad profesorky Guinevere. Stála v nich Yukari. Bola bledšia než stena v miestnej ošetrovni a hoci sa zdvorilo ukláňala, aby sa profesorke ospravedlnila za neskorý príchod, Raven si nemohla nevšimnúť, že má červené opuchnuté oči. Jej priateľka plakala. Ona, studňa vyrovnanosti a pokoja.
Do ryšavovlásky akoby v tej chvíli udrel blesk. Ignorujúc vražedný pohľad svojej vyučujúcej a nechápavé výrazy svojich spolužiakov, rozbehla sa k svojej kamarátke. „Čo sa stalo?“ spýtala sa, zatiaľ čo jej padala okolo krku. Neodpovedala hneď. Najskôr iba tak stála, zaskočená tou náhlou vrúcnosťou. Ale po chvíli Raven cítila, ako sa jej svaly uvoľňujú a objatie opätuje. „V Japonsku bolo zemetrasenie. Veľké. Mnoho ľudí je mŕtvych,“ povedala priškrteným hlasom. Raven stŕpla: „Tvoja rodina?“ „Neviem,“ šepla a rozplakala sa.
Bol to zvuk, ktorý prítomným trhal srdcia na kusy. Ešte aj profesorka zmĺkla, pozorujúc dvojicu súcitným pohľadom. „Ty,“ obrátila sa čarodejnica naštvane k chlapcovi s olivovou kožou, „musel si to vidieť! Mal si to niekomu povedať! Varovať…“ „Predsa vieš Raven, že môžem vidieť iba veci, ktoré Najvyšší chce, aby som videl,“ bránil sa, no tváril sa pri tom ako šteňa, ktoré práve pristihli pri niečom nekalom. „To je hovadina!“ skríkla naštvane. „Dávajte si pozor na jazyk, slečna!“ ozvala sa pobúrená Guinevere, „Znie to, akoby ste si mysleli, že Najvyšší nechcel zabrániť takejto obrovskej tragédii!“ „Nie, samozrejme, že nie,“ povedalo dievča, zhrozené takouto predstavou, „chcela som tým povedať, že toto lenivé ho…“ Profesorka sa zatvárila nebezpečne. „Narmer možno odignoroval nejaké dôležité videnie. Alebo proste nekontroluje budúcnosť dosť často!“ „To nie je pravda!“ Nikdy by som neignoroval varovanie od Najvyššieho! Také…“ „Možno to Najvyšší nevedel,“ ozvala sa krásna dlhonohá mulatka, ktorú všetci volali Aisha, podľa postavy zo seriálu Power Rangers.
Po jej komentári nastalo v miestnosti mŕtvolné ticho. To predsa nebolo možné, Najvyšší predsa vedel všetko. Neexistovalo nič, nič, čo by mu dokázalo uniknúť. Už iba myslieť si opak by znamenalo rúhanie. „Hádkami a dohadmi nikam nedospejeme. Počkáme na informácie od nadriadených,“ prelomila profesorka mlčanie, „a než sa tak stane, budeme pokračovať vo Vojne a mier…“
Nestihla však tú vetu dopovedať. Zo školského rozhlasu sa ako dunenie hromu ozval pevný hlas vedúceho Inštitútu: „Team Alfa sa urýchlene dostaví do knižnice v západnom krídle. Opakujem, team Alfa sa urýchlene dostaví do knižnice v západnom krídle.“ Raven si vymenila veľavravný pohľad s nezvykle tichou Callisto. Ony boli team Alfa. Schmatla ešte stále plačúcu Yukari a všetky tri vybehli z triedy. Určite ich chcú vyslať na záchranné práce do Japonska. Možno, ak bude Raven dosť dlho vrieskať na niektorého nadriadeného, prezradia Yukari, čo sa stalo s jej rodinou. Aj keď sa starého života už dávno vzdala, stále má právo vedieť, či ešte žijú. Ale aj keby to nevyšlo a nadriadení by mlčali ako ryby, jedno bolo isté. Pocestujú do Japonska. O tom dievčatá ani v najmenšom nepochybovali.
***
Knižnica v západnom krídle bola úžasné miesto. Absolútny raj pre knihomoľa. Police so starými významnými výtlačkami viazanými v koži sa miešali s policami plnými najnovších bestsellerov. Tiahli sa od podlahy k stropu. Ak sa človek chcel dostať napríklad ku knihe Odviate vetrom, musel si na to vziať dlhý výsuvný rebrík.
Veľké okná vpúšťali do miestnosti počas dňa dostatok slnečného svetla a keď sa konečne zotmelo, rozsvietilo sa niekoľko obrovských kryštálových lustrov. Kedysi totiž slúžila ako tanečná sála. V strede miestnosti boli rozostavené pohodlné kreslá, kam sa veľmi radi usalašili študenti i profesori, keď hľadali pokoj.
Teraz v nich ale nesedeli vášniví čitatelia, ale tri nepokojne sa vrtiace teenagerky, ktoré knihy pramálo zaujímali. Obzvlášť jedna vyzerala, že za chvíľu exploduje. „Ak sa neukážu do piatich minút, prisahám, že tu z toho spravím obrovskú vatru. Stačí privolať trocha ohníka a hneď sem nakluše polovica Inštitútu!“ rozčuľovala sa Raven. „Tvoj úžasný plán má iba maličkú trhlinku,“ oponovala Callisto sucho, „ak to tu zapáliš, upečieš aj nás.“ „Ou,“ vzdychla ryšavka sklamane, zvesiac pri tom hlavu.
Pár minút sa nič zásadné nedialo. Nikto už nič nepovedal a jediným zvukom v miestnosti sa stalo pomalé pravidelné dýchanie nervóznych dievčat. Ale potom odrazu: „Nikdy som si ani v snoch nepredstavoval, že vás tu nájdem tak ticho a pokojne sedieť.“ Callisto vypleštila od údivu oči, Yukari zabudla dýchať a Raven zdvihla hlavu tak prudko, až jej kučeravé vlasy zavírili okolo hlavy ako nejaká ohnivá žiara. Ten hlas poznala až príliš dobre, hoci ho v živote počula iba pár krát. Znel mäkko, mäkšie než páperie, no zároveň sladko a podmanivo. Bol to taký typ hlasu, ktorý by ste počúvali celé hodiny, ale aj tak by vás neomrzel. Bol to hlas anjela, ktorý zostúpil na zem. Doslova.
„Gabriel,“ vyhŕkli všetky tri takmer zbožne. Pred nimi stál urastený blondiak s nebesky modrými očami, ktorému sa po ramená dlhé kučeravé vlasy nezbedne vlnili okolo podlhovastej usmiatej tváre. Na sebe mal ošúchané deravé rifle, pár adidasiek a vypasované biele tričko. „Na druhú stranu, nikdy som si nepredstavoval, že vy tri budete takto sklesnuté. Vyzeráte, akoby vám niekto umrel.“
Odrazu zmĺkol, akoby si uvedomil svoju chybu. Pohľadom spočinul na Yukari a povedal iba: „Aha.“ „Preto si tu, však? Prišiel si nám osobne odovzdať inštrukcie priamo od… Neho. Pošleš nás na japonské ostrovy,“ ozvala sa Raven, ktorá mala čo robiť, aby nevyskočila a nerozbehla sa na najbližšie letisko s priamym letom do Tokia.
Gabrielov pohľad zosmutnel. Presunul oči z nešťastnej samurajky na netrpezlivú čarodejnicu. „Nie,“ hlesol, akoby sa ani jemu nepáčilo, čo musí povedať. „Nie?“ zopakovali všetky tri neveriacky. Ešte chvíľu a vytvorili by trojhlas. „Nie,“ zopakoval. „Ako to, že nie!“ zvrieskla Raven. Jej hlas znel v zarazenom tichu ako švihnutie bičom. „Viem, že ste rozrušené, ale…“ „Rozrušené? Rozrušené? Yukari tam má rodinu, dofrasa! Vedel si o tom?“ Blbá otázka, samozrejme, že o tom vedel, bol pravou rukou Najvyššieho snáď odjakživa. „Je mi ľúto, ale najvyšší má pre vás inú úlohu.“ „Inú úlohu?! Inú úlohu?! Čo môže byť dôležitejšie než záchrana ľudských životov?!“ „Penáti,“ povedal vyrovnane, akoby si jej historický výbuch ani nevšimol. „Pe… pe… Penáti?! Vonku umierajú ľudia a ty sem dotrepeš svoj vysokopostavený zadok kvôli Penátom?!“ teraz už stála a priam vrčala. „Všetci ostatní sú príliš zaneprázdnení. Nemajú čas počúvať tvoje detinské ponosovanie. Ako si povedala, vonku umierajú ľudia,“ zdôraznil, „a teraz si láskavo sadni, nech ti môžem povedať zvyšok.“
Raven mala sto chutí vyškriabať mu oči, ale poslúchla. V jeho hlase bolo toľko autoritatívnosti, že by to zastrašilo aj Herkula. „Záchranné tímy sú už v tejto chvíli na ceste do Japonska,“ pokračoval, keď videl, že sa mladá čarodejnica trochu upokojila, „Nikoho ďalšieho tam už nepotrebujú. Najmä nie niekoho, kto je citovo zainteresovaný.“ „Citovo zainteresovaný?! To nemôžu myslieť vážne!“ Raven už zase stála a zatínala ruky v päsť. Vzduch okolo začal nebezpečne víriť, hoci okná boli pozatvárané. Hrozilo, že za chvíľu na Gabriela pošle tornádo.
„On má pravdu Raven-chan,“ pípla Yukari ticho. „Čože?!“ pozrela na ňu neveriacky. „Ako to môžeš povedať? Akurát ty?“ „Nebola by som im tam nič platná. Iba by som ich zdržovala. Radšej pomôžem pri niečom, čo ma aspoň trochu rozptýli. Gomene, ale nemôžem tam ísť.“ „My to chápeme,“ položila jej Callisto súcitne ruku na rameno. Dokonca aj ryšavka sa odrazu hanbila za svoj výbuch. Ale aj tak sa nevzdávala: „Tak tam pošli iba mňa a Callisto. Yukari zvládne Penátov kľudne aj sama. Sú asi tak nebezpeční, ako šváby.“ „Tieto šváby, ako si ich ty nazvala, vypálili už tri chrámy Najvyššieho v Ríme a napadli dvoch civilistov, ktorí skončili s vážnymi zraneniami v nemocnici. A za ďalšie, naozaj by si opustila kamarátku vo chvíli, ako je táto?“ Raven pozrela na nešťastnú Japonku. Ešte stále mala červené oči a ruky, ktoré boli za normálnych okolností v spojení s katanou také chladne presné a pokojné, sa jej chveli. „To je citové vydieranie,“ protestovala. „Nie, to je fakt,“ usmial sa Gabriel, presvedčený, že má vyhraté.
„Tak nás aspoň pošlite na toho kreténa, čo to spôsobil. Ktorí z nich to bol? Ktorí z tých takzvaných bohov mal dostatočnú moc, aby vyvolal zemetrasenie? Proti nakopaniu toho hajzla nemôže namietať ani Yukari, ani Najvyšší.“ „Pozor na tvoj slovník, mladá dáma,“ upozornil ju, „v mojej prítomnosti takéto slová používať nebudeš.“ „S tým na mňa teraz nechoď, budem sa vyjadrovať, ako ja budem chcieť.“
V tom jej však čosi došlo a vypúlila oči ako žaba: „Bola to ona. Veď je to jasné. Nikto iný by to nedokázal!“ Gabrielov kamenný výraz odmietal potvrdiť jej domnienku. Zaryto mlčal a z očí mu sršali blesky. Znak toho, že ho začínala vážne vytáčať. Za celú svoju existenciu sa ešte nestretol s tak malým prejavom rešpektu. On bol predsa Gabriel, ten, čo stál po pravom boku Najvyššieho, keď starovekí bohovia padli. Jeho dôverník. Jeho vykonávateľ. Jeho prvý anjel. Takto sa s ním nikto rozprávať nebude. A už vôbec nie nejaké násťročné decko.
„To by už stačilo!“ zahrmel, až sa knihy v policiach otriasli. Yukari si sadla hlbšie do sedačky. Callisto sa zachvela. Ale Raven, Raven ani brvou nemihla. Nie, ten svalnatý archanjel jej už strach nenaženie. Na to bola príliš vytočená. „Ak mi to nepovieš ty, sama si zistím, kto to bol. A potom mu rozkopem zadok!“ s týmito slovami sa zvrtla na päte a odkráčala z knižnice. Všetci boli v takom šoku z jej drzosti, dokonca aj Gabriel, že nikomu ani na um nezišlo, aby ju zastavil.