Nezastavuj sa! Kráčaj ďalej! Toto je tvoja šanca! opakovala som si v duchu a kládla som jednu nohu pred druhú. V duchu som sa upokojovala, i keď zvonku by na mne nervozitu nezbadal asi nikto. Mala som nasadený príjemný úsmev a aj moje sivé oči sa usmievali.
,,Prepáč!“ povedal mi akýsi chalan, ktorý do mňa vrazil a po ospravedlnení zmizol niekde v tomto veľkom dave.
To nič. pomyslela som si a ani som sa nezastavila. Ak by som sa totiž zastavila, zrejme by som už nemala síl na to, aby som sa znovu pohla.
Všetci sme kráčali po jednej ceste a všetci sme mali rovnaký smer. Každý z nás, čo sa nachádzal v tomto dave, či to už bolo dievča alebo chlapec, smeroval do veľkej bielej budovy.
,,Pohnite sa!“ kričalo nejaké energické mladé dievča s čiernymi vlasmi a kývalo pri tom na svoje kamarátky. Tie ju rýchlo nasledovali hore strmým kopcom, ktorým táto cesta viedla. Nebolo to jednoduché, vlastne väčšina z nás, čo sme túto cestu absolvovali prvý krát s tým mala problémy.
,,Ahoj! Aj ty si prváčka?“ opýtal sa ma ktosi, kto sa zrazu zjavil po mojom boku a ja som na neho prekvapene pozrela. Bol to chalan, približne v mojom veku čie nejakých tých pätnásť – šestnásť rokov. Mal hnedé vlasy a čokoládovo hnedé oči, na tváre ležérny úsmev a na sebe oblečené obyčajné rifle a zelené tričko s akýmsi nápisom.
,,Áno. Prečo sa pýtaš?“ odvetila som mu a čakala som na jeho odpoveď. Bolo teplo, veď bol len začiatok septembra a ja som na sebe mala pohodlné, ale dobre vyzerajúce zelené šaty siahajúce skoro po kolená.
Chalan na moju otázku pokrčil ramenami a odpovedal: ,,Ale, iba tak. Aj ja som prvák a tak by som rád poznal niekoho z nášho ročníka.“
,,Tak v tom prípade ma poznáš. Som Janka Kolenová!“ predstavila som sa mu veselo a podala som mu rukou, ktorou mi hneď potriasol. Nezabudol sa mi samozrejme predstaviť:
,,Tomáš. Som Tomáš Kubala.“
,,To nie! Zlomila som si podpätok!“ ozval sa takmer hysterický krik akéhosi dievčaťa idúceho kúsok pred nami, ktoré teraz skackalo na jednej nohe. Bola to vysoká štíhla blondína v ružových šatách a s práve zlomeným opätkom.
Automaticky som ju obišla a ani som sa pri nej nezastavila: ,,Tak jej treba, keď sa nevie správne obuť.“
,,Moja reč!“ zasmial sa veselo Tomáš, ale to sme už prišli na vrchol kopca, kde stála už spomínaná biela budova.
Gymnázium Jozefa Miroslava Hurbana
,,Konečne!“ neubránila som sa šťastnému výkriku. A nehorázna cesta je za nami! Aspoň pre dnešok.
,,Prvé kroky nie sú nikdy jednoduché.“ zafilozofoval Tomáš. Spolu s ostatnými sme postupne vchádzali do budovy strednej školy.
Súhlasne som prikývla na jeho slová: ,,To máš teda pravdu.“
Prvé kroky nie sú nikdy pre nikoho jednoduché. Nová škola, nový kolektív, nové prostredie, nová cesta… Našťastie sa na svete vždy nájde dobrý priateľ, ktorý je ochotný pomôcť v tejto neľahkej úlohe.
Prvý krát je vždy ťažké po nej ísť, ale každodenným opakovaním sa to stáva čoraz ľahšie a ľahšie. Napokon sa to už zdá celkom prirodzené, no vtedy už je čas na novú cestu.
Nekonečný kolobeh nových ciest a prvých krokov.
súhlasím s tebou 😀
Tak to ma teší =D