Dnes odolá
nezviažem ťa na uzol
proti zabudnutiu
voľno – pádom
stečiem
až za hranice mŕtveho mora
Cez parabolu tvojich pier
prekĺznem
nadzvukovou rýchlosťou
nech ma nestihneš
zachytiť jazykom (zdanlivo unikám)
ale odrazu pristúpiš
moju achillovu pätu
s výsmechom
-rýchlejším
-presnejším
ako 9 mm guľka
zasiahneš môj chrbát
len moment
a schúlený v polohe embrya
túžim
po návrate do lona matky
aby som ťa
nikdy
nemusel zažiť
Michale, Vaše báseň je krásná a smutná zároveň. Vzala mě za srdce.
Jestli je psaná z vlastního života, pak věřte, že partnerů jak ženského, tak mužského rodu, je plno kolem nás! Musíme se dobře rozhlédnout.
Rána v srdci se zahojí, ale jizva v něm zůstane už napořád.
Reagoval som na váš koment, ale nevšimol som si tu možnosť reakcie, zrejme iba touto cestou sa to k vám dostane. Ešte sa na stránke iba rozhliadam 🙂
Wau. Úžasné.
Ďakujem 🙂
Slovanka, ďakujem veľmi pekne. Teší ma, že sa vám moja tvorba páči 🙂
Alenka, väčšina mojich básní, sú akýmsi kritickým okom na bežný život. Poukázanie na to, ako by to asi nemalo fungovať. Ďakujem vám za vaše slová.