Odlupuješ z môjho ramena
zrazené hmly
ako by nikdy neboli
– vlastne vôbec nie sú
lebo v tej chvíli
začujem tvoje dýchanie
rozozvučí moje membrány
ty sa ukladáš do ich záhybov
o to intenzívnejšie bzučia
skoro ako roj včiel
a teba…
teba by som spoznal
aj medzi tisíckou medonosných
Báť sa
je zbytočné
prstokladom prejdem po tvojich líniách
sú tak krehké
ďalej ma čistíš – ako malá opička
kúsok po kúsku
zbavuješ moje vlasy každej nečistoty
prinesenej
z minulých túlaní
A ja ti verím
že zložitosť bola iba v pomenovaní
tú smutnosladkú chorobu
zotieraš mi z čela
ako poslednú chybičku krásy
pred vykuklením
priamo v tvojej dlani