Dúfala som, že to nie je pravda, ale bohužiaľ…bola.
Presne si pamätám na jeho oči, na deň kedy sme sa zoznámili.
Bolo chladné januárové ráno a ja som netrpezlivo čakala na autobus, ktorý meškal. Nič nezvyčajne v zimných mesiacoch a hlavne keď napadne sneh.
Zabalila som sa do kabátu ešte viac a pozrela som sa netrpezlivo na hodinky. Pol ôsmej. Zmeškám to a profesorka ma zabije. Alebo skôr skočím z mosta sama.
Konečne prišiel. Nastúpila som, ale hneď na to som za úpela. Všade bolo obsadené… Mýlila som sa, ešte bolo jedno voľné miesto.
Pri okne sedel chalan asi v mojom veku, možno o niečo starší. Vzdychla som si a prišla k nemu, nevšímal si ma. Nechcela som si iba tak sadnúť, ale keď si ma nevšímal už pár minút a mne to bolo trápne ďalej stáť ako blbá, prisadla som si.
Akonáhle som to urobila, pozrel na mňa…prekvapene. Kŕčovito som sa usmiala a pokrčila som nenápadne ramenami. V jeho očiach sa niečo zaiskrilo a ja som sklonila pohľad, dúfajúc, že sa dostaneme do cieľa čo najskôr.
Jeho modré oči ma prenasledovali i keď som vystúpila z autobusu a zamierila som si to do školy. Cestou som si ešte zapálila, keďže som vedela, že budem meškať.
Keď som udychčane vstúpila do triedy, profesorka sa na mňa zamračene pozrela.
„Ospravedlňujem sa, ale meškal autobus.“ povedala som nervózne a dúfajúc, že ešte nezačali písať písomku, ktorá je pre mňa rozhodujúca.
„V poriadku, sadnite si aby sme mohli začať písať písomku.“ povedala a ja som urobila to čo mi prikázala.
Sadla som si do posledného radu pri okne a zamyslene som si vybrala veci z tašky. Keď profesorka rozdala písomky, bez ďalšej myšlienky na toho modrookého chalana som sa dala do písania.
Do konca vyučovania som si na neho nespomenula.
~*~*
Na druhý deň autobus znovu meškal a ja som sa pri čakaní nemohla ubrániť myšlienke na modrookého chalana. Dúfala som, že bude znovu v autobuse, ale na moju škodu nebol.
Tak prešiel necelý mesiac. V deň keď nám rozdávali polročne vysvedčenia, triedna profesorka mala pre nás jedno prekvapenie. Niektorý z triedy hovorili, že má k nám niekto prestúpiť. Iný zase, že máme ísť na nejakú stáž v zahraničí.
Keď nastala posledná hodina a profesorka vstúpila do triedy, prekvapene som zalapala po dychu. Totiž za profesorkou pomaly kráčal môj modrooký chalan z autobusu.
Hneď ako ho predstavila, uprel pohľad na mňa a usmial sa. Úsmev som mu prekvapene opätovala.
Profesorka si všimla, že sa na seba usmievame a tak ho poslala ku mne. Prvýkrát po pol roku som bola šťastná, že sedím sama a to ako jediná z triedy.
Prisadol si ku mne a podal mi ruku: „Jakub, ale pre priateľov Kubo.“ predstavil sa mi a ja som jeho ruku priala.
„Adriána, ale pre priateľov Aďa.“ odpovedala som a zasmiala som sa. On sa zasmial tiež.
A tak sme sa stali priateľmi.
~*~*
Prešli dva roky a naše priateľstvo, ktoré z mojej strany nebolo len priateľstvo sa prehĺbilo. Bola som šťastná už len z faktu, že on cíti to isté ku mne.
Boli sme nerozlučný a ja som si o užívala. Nebol deň aby sme spolu neboli vonku, alebo sa aspoň nerozprávali cez telefón či net. Do školy sme chodili spolu a vždy sme sedeli spolu – on pri okne a ja pri ňom. Lenže teraz som nebola nervózna, bola som šťastná.
Blížil sa koniec nášho posledného ročníka. Boli jarné prázdniny a my sme sa spolu s pár ďalšími priateľmi rozhodli, že pôjdeme na chatu. Tak sme šli. Keďže väčšina mala už osemnásť a tým pádom aj vodičák, nebol problém ísť ďalej od mesta kde sme bývali.
Chata bola dosť ďaleko od najbližšieho mesta a tak sme si všetko nakúpili dopredu. Vedľa nás bola ešte jedna chata, na ktorej boli ubytovaný tiež teenageri.
Prvý i druhý deň prebiehal poriadku. Do noci sme pili a užívali si prázdniny. Jediným slovom nám bolo fajn.
Bolo už asi pol dvanástej v noci a k nám prišli na návštevu obyvatelia druhej chaty. Zabávali sme sa a nálada bola v plnom prúde.
Po chvíle som zistila, že nie je pri mne Kubo. Išla som ho hľadať. Chcela som sa pozrieť do kuchyne, keď ma stiahol do objatia Marek – môj a aj Kubou kamoš. Nechápala som to, nikdy toto nerobil.
Nechápavo som sa na neho pozrela. Nezdal sa veľmi opitý, ale čo môžem povedať ja, ktorá je opitá a to dosť? Spýtala som sa ho: „Deje sa niečo?“
On len pokrútil hlavou a chcel ma zatiahnuť do izby kde bola zábava v plnom prúde. Nenechala som sa, lebo som chcela vedieť kde je Kubo. Na moju otázku, či nevie kde je, my odpovedal, že niekde v tej zábave.
„Nie je tak, akurát som tam bola.“ presviedčala som ho o svojom. On len pokrútil hlavou.
„Adi, je tam. Videl som ho tam, tak ho tam choď pohľadať.“ hovoril mi a pritom ma pevne držal za ruku. Vytrhla som si ju a išla som sa pozrieť do kuchyne. To čo som videla, bol pre mňa šok.
Kubo bol pritlačený ku stene a oblizoval sa s nejakou blondínkou. Zamrkala som a cítila som ako sa mi oči plnia slzami.
„Adi, poď preč.“ počula som ako mi dohovára Marek. Nechcela som ho počuť, nechcela som nič. Iba viem, že som chcela byť preč z tejto chaty.
Zobrala som si kľúče od auta, ktoré boli položené na chladničke. Boli moje, iba ja som si ich tam dávala. Bála som sa, žeby ma niečo mohlo napadnúť keď budem v opitom stave. Lenže toto nebol len opitý stav, ale bol to zúfali.
„Adi, čo si myslíš že robíš?“ skríkol na mňa Marek, ale ja som ho ignorovala. Pretlačila som sa pomedzi ostatných a už som vyšla von k autu.
„Adi, ono to nie je tak ako to vyzerá!“ kričal na mňa Jakub. Počula som ho, ale nechcela som. Ignorovala som ho. Chytil ma za ruku. Chcela som si ju vytrhnúť, ale on bol silnejší.
„Nechaj ma to vysvetliť,“ povedal a otočil si ma k sebe. Nechápavo som sa na neho pozerala.
„Čo chceš vysvetliť?“ spýtala som sa ho plačlivo, ale naštvané. „Koľko spolu spávate, hm?“
„Adi, ja-“ začal, ale do rečí mu skočila blondínka, s ktorou sa bozkával.
„Už je to nejaký čas, ale ty si príliš naivná aby si to spo-“ hovorila afektovane s vysokým hlasom a ja som sa neubránila, nejako som sa dostala z Jakubových rúk a strelila som jej takú facku ako nikdy nikomu.
Na nič som nečakala a nasadla do auta. Skôr ako som mohla naštartovať, prisadol si aj Jakub.
„Vypadni!“ zasyčala som, ale on ma ignoroval a zapol si pás.
„Nie, ak ideš ty, tak idem aj ja.“ povedal a dodal: „Chcem aby si ma vypočula, to čo sa-“ nepočúvala som ho, ale rýchlo som naštartovala. Videla som ako niektorý z chaty neveriacky na nás pozerajú a iný sa snažia nejako zachrániť situáciu, lenže na to bolo neskoro.
~*~*
Zobudila som sa a všade bolo bielo. Pokrútila som hlavou do práva a videla som maminu a ocina. Mali slzy v očiach. Nechápala som to. Nevšimli si, že som hore a keď som ich oslovila, mykli sebou.
Pozreli na mňa vyčítavo, ale i s úľavou. Nechápala som to. Nechápala som kde som a čo tu robím. Jediné čo som si pamätala bolo, že som išla na chatu s priateľmi.
„Mami, čo sa stalo?“ spýtala som sa jej. Ona sa na mňa prekvapene pozrela a videla som, že sa jej do očí nahrnuli slzy.
„Ty si to nepamätáš, zlatko?“ spýtala sa ma a ja som pokrútila záporne hlavou a tak pokračovala.
„Išla si na chatu s priateľmi a boli ste opitý…“ chcela to dopovedať, ale namiesto toho sa rozplakala. Otec to za ňu dokončil.
„Mali ste autonehodu.“ povedal a potom sa od mňa odvrátil. „Bola si opitá a šoférovala si.“
Neverila som vlastným ušiam. Nikdy by som si nesadla opitá za volant, ale… prečo by mi klamali? V tom som si spomenula čo sa presne stalo.
Ako sme išli po ceste, Jakub mi niečo hovoril. Nevnímala som ho, iba posledná veta, ktorú mi povedal skôr ako som prudko zabrzdila ma zarazila. A potom si pamätám, že som sa teraz zobudila.
~*~*
„Kde je Kubo?“ spýtala som sa mamini, ktorá prestala plakať. Znovu sa rozplakala a ja som sa zľakla. Čo ak som ho zabila? Do očí mi vbehli slzy. Nechcem, nechcem aby to bola pravda.
„Je v kritickom stave.“ povedal nejaký doktor, ktorý práve vošiel do izby. Vzlykla som. Napriek tomu čo mi urobil, jeho posledná veta a to čo som s ním prežila, som ho milovala a vždy budem.
~*~*
Dúfala som, že to nie je pravda, ale bohužiaľ…bola.
Vstúpila som do izby, kde ležal Jakub. Bol bledý a vyzeral mŕtvo, ale vďaka prístrojom som vedela, že nie je. Podišla som k nemu a chytila som jeho ruku do mojej dlane.
„Prepáč mi,“ povedala som skôr ako som sa rozplakala.
Vrátila som sa späť do minulosti, konkrétne tesne pred nárazom.
Nevnímala som ho, ale jeho posledná veta ma tak zarazila, že som prudko zabrzdila.
„Adi, viem, že na to nie je vhodná doba, ale chcem aby si sa za mňa vydala.“
Narazili sme do stromu a mňa vyhodilo cez sklo. Nejako sa mi podarilo, nezraniť sa a rýchlo som sa nejako dostala späť do auta, kde bol ešte Kubo. Mal pripnutý pás.
„Kubko,“ zašepkala som bojazlivo, túžobne a plačlivo. „Milujem ťa.“ šepla som a skôr ako som upadla do bezvedomia som počula ako povedal:
„Milujem ťa…“
Vrátila som sa späť do súčastnosti a pozrela do jeho nehybnej tváre. Slzy sa mi kotúľali stále dolu tvárou.
Nahla som sa k nemu a do ucha som mu šepla.
„Áno, Kubko. Vydám sa za teba, lebo ťa milujem a preto sa rýchlo preber.“
Jé, to je pekné taká romantika =D