1. kapitola
10. 3. 2011
Nemôžem uveriť, že to robím. Akurát ja. Nikdy v živote som nič podobné nespravila. Vždy som si myslela, že také veci stvárajú iba magori a … introverti. Toto nie je nič pre mňa. Zverovať svoje pocity kusu papiera. Veď je to… švihnuté.
Ale ona si myslí, že to potrebujem. Vraj mi písanie denníka pomôže zvládať moje nekontrolovateľné výbuchy hnevu. Mudrlantka. Čo ona o tom môže vedieť? Jej život je priam dokonalý. Ona je dokonalá. Milá, krásna, múdra, odporná, neznesiteľná…
Okolo ucha jej presvišťal šíp a zabodol sa do starého dubu, o ktorý sa pohodlne opierala. „Hej!“ ozval sa naštvaný hlas, „Keď som ti navrhla, nech si vedieš denník, nemyslela som tým teraz! Láskavo zdvihni ten svoj kostnatý zadok a buď trochu užitočná!“
Dievča pomaly zdvihlo svoju ryšavú kučeravú hlavu, vykúzliac na tvári ten najnevinnejší výraz. Človeku sa až zatajoval dych z jej okrúhlych veľkých jadeitových očí vsadených do oválnej, pehami posiatej tváričky. Budila dojem nepoškvrneného anjela, ako sa tak pozerala na svoju naštvanú kolegyňu. Iba jej hlas, ten uštipačný a jedovatý hlas, prezrádzal, ako veľmi ju teší, že dokázala svoj objekt tak ľahko vytočiť. „Nabudúce musíš byť konkrétnejšia,“ povedala s miernym, naozaj iba miernym, úsmevom. Aj tak sa ale pozvoľna postavila a zastrčila malý A4-kový zošitok v pevných doskách do čierneho plecniaka.
Potom si stúpla vedľa druhého dievčaťa a znechutene kopla do pokrútenej hrče pred sebou. „Hnus, neznášam Erínye. Sú to nechutné staré babizne. Kto myslíš, že ich sem poslal?“ „Netuším,“ pokrútila mladá žena hlavou. Hnev vystriedal zmätok a zamyslenie: „Možno Hádes? Alebo Áres?“ „Pochybujem, že by sa ten mrzutý vojnychtivý dedo spojil s týmito hadími potvorami. Neznáša ich.“ „Zúfalé časy si žiadajú zúfalé opatrenia,“ mykla ľahostajne plecami. „A teraz ich odprac, než sa tu začne niekto obšmietať,“ dodala panovačne.
Ryšavka vystrúhala otrávenú grimasu, ale zohla sa do podrepu. Pravú dlaň položila na mokrú trávu a ráznym hlasom rozkázala: „Ustúp.“
Len čo začula cúvajúce kroky, privrela oči a tichým hlasom, ktorý bol jemnejší než jarný vánok, zašepkala: „Terra dehiscit.“ Vo chvíli, ako dopovedala poslednú hlásku sa zem pod jej rukou začala chvieť. Po pár sekundách sa doslova pretrhla, vytvoriac tak tmavú dieru. Počula, ako sa jej spoločníčka sťažka nadýchla. Takéto kúsky neznášala. „Nestoj tam len tak, hoď tie potvory dovnútra, nech to máme z krku,“ rozkázala, prevracajúc očami nad jej melodramatickosťou.
Aj napriek svojej viditeľnej averzii dievča poslúchlo a skoplo dve bezvládne telá do jamy, ktorá vznikla ktovie ako, len nie prirodzene. „Boli tri. Jedna chýba,“ skonštatovala. „Tá je tu, Callisto-sama,“ ozval sa ďalší hlas.
Obe ženy sa otočili a zbadali nízku Japonku, ako nesie cez plece prehodenú Erínyu smerom k nim. „Yukari-chan, ty vždy vieš, kedy sa máš objaviť,“ usmialo sa ryšavé dievča. Za posledných pár hodín to bol jej prvý úprimný úsmev. Malá aziatka odpovedala na tú poznámku jemným kývnutím hlavy, pričom Erínyu opatrne zložila na zem. „Naozaj ich chcete pochovať… tam?“ spýtavo povytiahla jedno obočie. „Pochovať nie je slovo, ktoré by som v spojení s tými beštiami použila, Yukari-san. My ich proste iba necháme zhniť, zatiaľ čo budú bezpečne ukryté pred zvedavými očami ľudí,“ povedalo dievča, ktoré oslovila Callisto. „Rozumiem,“ uklonila sa Yukari pokorne, hoci v duchu si myslela, že každý živý tvor, nech je akokoľvek zlý a zvrátený, si zaslúži lepšie zaobchádzanie. Nahlas to však nepovedala. Odpor voči autoritám nemala v povahe, rovnako ako väčšina jej krajanov. A Callisto-sama rozhodne bola autorita.
Tentoraz však vzala bezvládne telo Erýnie do náručia a namiesto toho, aby ho iba tak hodila na vrch tmavej jamy, ho tam jemne uložila. Ryšavka sa musela sama pre seba nad týmto činom pousmiať. Ešte nikdy v živote nestretla nikoho dobrosrdečnejšieho, než bolo toto dievča vychované v duchu starých samurajských tradícii.
Áno, presne tak. Yukari, toto malé nenápadné útle mladé žieňa s rovnými hnedými vlasmi a šikmými tmavými očami bolo samurajom. Srdce mala síce väčšie ako najväčší ostrov Japonska a pôsobila zraniteľnejšie než handrová bábika, ale zdanie klamalo. Ak totiž došlo k boju, toto krehké stvorenie sa stávalo nebezpečným a smrteľným.
V momente, ako sa posledné telo konečne ocitlo na svojom mieste, sa zem akoby sama od seba opäť zatvorila. Nikto by nedokázal uhádnuť, že pod jej povrchom sa skrývajú tri Fúrie. Teda pokiaľ by nevedel s absolútnou istotou, že tam sú. „Hotovo,“ povedalo ryšavé dievča spokojné samo so sebou, „takže ak ma už nepotrebuješ, pôjdem si zas písať do denníčka.“
Už-už sa chystala otrčiť Callisto svoj vzďaľujúci sa chrbát, keď ju autoritatívny hlas zastavil: „Kam si myslíš, že ideš? Ešte tu treba upratať ten bodrel.“ Dievča sa ľahostajne porozhliadalo po okolí. Boj s Erínyami si na tomto mieste naozaj vybral svoju krutú daň. Niekoľko stromov malo na svojich starodávnych kôrach čierne spáleniny. Nehovoriac o kalužiach nechutnej smradľavej krvi tých otrasných potvor. „To je práca priam stvorená pre teba, šéfová. Nerada by som sa ti do toho nejako plietla,“ povedala s ironickým úškrnom. „Ty jedna malá…“ „Callisto-sama, ja to urobím,“ ozvala sa Yukari opatrne. Niežeby sa jej nejak veľmi chcelo samej naprávať spôsobené škody, ale jednoducho nemala rada, keď sa ľudia hádali. A tie dve sa hádali pri každej možnej príležitosti. „Arigato, Yukari-chan,“ poďakovalo dievča podávajúc Japonke malý kožený váčok, ktorý mala zastrčený v ošúchaných rifliach, „tým stromom už nepomôžeš, ale tá krv by mala zmiznúť, len čo ju posypeš týmto.“
Callisto to všetko pozorovala s opovrhnutím. Tá ryšavá potvora sa iba chcela vyhnúť povinnostiam. A Yukari jej na to skočila, ale nech si tie dve robia ako chcú. Pokiaľ to znamená, že ona už nebude musieť pohnúť ani prstom, bolo jej to úplne jedno.
Medzičasom sa už ryšavka znova stihla pohodlne usalašiť pod veľkým dubom: Takže, kde som to skončila? Á, už viem. Mrcha. Ale svojim spôsobom na to má tak trochu nárok. Je totiž posledným žijúcim potomkom lukostrelkyne Callisto a Dia, starovekého boha blesku. Takže ju väčšina mojich vrstovníčok považuje za takmer božskú. Ich úctu a bezmedznú oddanosť si získava už iba tým, že pohodí tou svojou zlatou hrivou a milo sa usmeje. Navyše, po svojej pra-pra-pra… babičke zdedila schopnosť výnimočne presne mieriť. Normálne decká sa v prvých rokoch života učia chodiť, hovoriť a používať nočník. Ona si k tomu ešte navyše pridala lukostreľbu. A aj keď ju naozaj veľmi nemusím, jedno neochotne priznávam. Je v tom sakramentsky dobrá. Odkedy ju poznám, ešte som ju nevidela minúť cieľ. Pokojne by sa mohla merať aj so samotnou Artemidou. Ale nech by ma akokoľvek kruto mučili, toto pred ňou nikdy nepriznám. Ešte by to pozdvihlo jej, už aj tak obrovské, sebavedomie.
My obe spolu s mojou priateľkou Yukari, ktorá teraz za mňa tak ochotne vykonáva to, čo som pôvodne mala robiť ja (ako poďakovanie jej zajtra na izbu prepašujem nejakú šunkovú pizzu), plus pár vyvolených jedincov, sme boli vybraní, aby sme bránili nášho jediného pravého Pána.
Pred mnohými storočiami náš Pán zosadil z trónov ukrutných a sebeckých starovekých bohov. Už sa nemohol pozerať, ako využívajú nevinných ľudí. Preto sa rozhodol postaviť sa im na odpor. Pod rúškom noci sa vkradol na horu Olymp, sídlo gréckych bohov (ono ich bolo totiž viac: egyptský, keltský slovanský atď.) a ukradol posvätný pokrm – ambróziu. Vďaka tomu sa sám stal Bohom. Zvolal niekoľko odvážnych mužov, ktorí zdieľali jeho názor na starovekých tyranov a obdaril ich nadprirodzenými silami. Títo muži (ľuďmi nazvaní anjeli) sa potom stali jeho armádou. Jeho nástrojom k nastoleniu nových, pre nás lepších, čias. Len čo boli starovekí bohovia definitívne porazení, sám zasadol na prázdny trón. A ľudia sa odvtedy majú lepšie. Pretože náš Pán je spravodlivý, milosrdný a všemohúci.
Lenže nie všetci starovekí bohovia v tejto vojne, ktorá vošla do povedomia ľudstva ako „Vojna Bohov“, padli. Niektorí prežili. Poschovávali sa do sveta smrteľníkov. A v ňom v tichosti čakajú. Číhajú na príležitosť, kedy by si opäť mohli vziať nazad to, čo im náš Pán vzal. A úlohou ľudí ako som ja, vyvolených, je tomu zabrániť.
Ou, mimochodom, volám sa Raven a som čarodejnica.