4. kapitola
12. 3. 2011 – pred Panthenonom
Cesta do Ríma bola… únavná. Najskôr ma vytočila ženská, čo mala na očiach brýle veľké ako dva popolníky, Nechcela mi predať letenku. Asi som sa jej zdala nanajvýš podozrivá, alebo čo. Alebo si ľudia, čo nám v Inštitúte vyrábajú falošné doklady, tentoraz nedali dosť záležať. Budem to musieť nahlásiť, keď sa vrátim. Vyvolení sa predsa po svete nemôžu pohybovať bez poriadnej krycej identity. Najmä, keď žiadnu oficiálnu nemáme. Sme ako fantómy, prízraky pohybujúce sa v temných zákutiach. Naša existencia zmizne z povrchu sveta. Tak to proste funguje. Je to niečo ako vo filme Men in Black. Aj keď nám neničia odtlačky prstov. Iba zlikvidujú všetky naše záznamy, našich rodičov zaviažu prísahou mlčanlivosti a všetkým, ktorí nás poznali, vymažú spomienky na našu existenciu. Neviem, ako to robia a priznám sa, radšej to nechcem vedieť. Vraj je to extrémne drastické.
Dúfam len, že moji nadriadení ma nešupnú do väzby alebo také niečo, keď zistia, že som sa dakam vydala na vlastnú päsť. Určite budú naštvaní, ale pochopia to. Spravila som to predsa v záujme ľudí a Najvyššieho. Čo môže byť ušľachtilejší dôvod než toto?
Lenže Gabriel, ten bude nasraný, ten zo mňa zoderie kožu a prinajhoršom ma aj oskalpuje. Viem to. Videla som mu v očiach sršať blesky, keď sme sa rozprávali. A ak ma predhodí Najvyššiemu ako kus mäsa na roztrhanie…
Nie, nebudem teraz zas myslieť na Gabriela. Radšej sa budem kochať výhľadom. Pantheon je naozaj krásne miesto. Jedno sa tým pohanským uctievačom starých bohov musí nechať, chrámy stavať vedeli. Aj keď Pantheon už nahlodal zub času, pohľad na neho stále vyvoláva zimomriavky. Hrozne by ma zaujímalo, ako vyzeral predtým, v časoch svojej najväčšej slávy. Mramorové stĺpy, široké schody vedúce k bráne…
Dobre, stop. Už žiadne ďalšie fantazírovanie. Sústreď sa na úlohu, čo máš pred sebou, dievča. Nezáleží na tom, že nemáš vôbec šajnu, kde začať, v hlave ti hučí ako na zhromaždení fanúšikov Star Wars a za posledných dvadsaťštyri hodín si spala asi dve hodiny schúlená na stoličke v hale letiska Leonarda Da Vinci.
No dobre, za to, že som sa nevyspala, si môžem sama. Miesto toho, aby som oddychovala v lietadle, flirtovala som s veľmi chutným stewardom, čo obsluhoval cestujúcich. Bože, ten mal ale zadok. Až sa mi chcelo ho celého zožrať. Keď poviem Helen, aké pekné kusy človek objaví vo verejnom lietadle, už nikdy ju nedostanú do toho súkromného, čo nám poskytuje Inštitút.(Samozrejme, pokiaľ sa jedná o oficiálnu úlohu :o.)
Pravdu povediac, ani mne sa v nich už nechce lietať. Jediná obsluha, čo tam človek dostane… vlastne tam žiadnu nedostane. Komfort je luxus, ktorí si nemôžeme dovoliť. Nie pre to, že by na to moje šéfstvo nemalo prachy, ale tvrdia, že nás nechcú pokaziť. Moc. Keď človek žije na starom zámku s hypermoderným vybavením, tak sa miernemu rozmaznaniu nevyhne. Hoci to Playstation 3 a obrovskú plazmu nám nechcú povoliť dodnes. Vraj je to obrovské míňanie peňazí a my máme na starosti dôležitejšie veci než sa hrať. Môžeme byť vôbec radi, že nás občas nechajú kukať telku a čítať neodbornú pubertiacku literatúru. (Keby to záležalo na Adele, aj to by nám vzali.)
Pri Gabrielových spodkoch, sústreď sa už konečne. Mala by si rozmýšľať. Zbytočne ti Mathias dal nejaké záhadné číslo, keď tvoj mobil je vybitý, naokolo nie je zástrčka a aj keby bola, ty teľa tu nemáš žiaden adaptér. A ani žiadne mince na telefón alebo telefónnu kartu. Si proste teľa, priznaj si to. Namiesto toho, aby si bola už na pol ceste do Grécka aj s kľúčom od Tartaru, blúdiš po Ríme s mapou v ruke ako nejaký trafený stratený turista. A zaoberáš sa sprostosťami. Si beznádejná, úbohá a…
Hej, čo to bolo? Buď mám halucinácie spôsobené hladom, alebo som práve videla v dave pred Pantheonom Penáta. Čo by za bieleho dňa robil malý rímsky bôžik, pôvodne ochranca rodiny, akurát tu? Pokiaľ viem, tí piadimužíci, ktorých sošky sa dali nájsť snáď v každej starovekej rímskej domácnosti, sú strachopudi. Nikdy sa neukazujú na verejnosti. Ibaže by… Och do ri… Život má teda úžasný zmysel pre iróniu. Čo to Gabriel trepal o Penátoch, než som ho v podstate poslala do teplých krajín aj s tými jeho povýšeneckými rečami? Že vypálili nejaké chrámy? Napadali ľudí? Áno, tak nejako to hovoril.
To NIE JE FÉR!!! Prečo sa mi vždy musí všetko, čo urobím, trojnásobne vrátiť? Spravila som v minulom živote niečo zlé? Teraz sa o nich budem musieť postarať. A sama. Bez Callisto a Yukari, ktoré by mi kryli chrbát.
No moment, vážne tu fňukám kvôli nejakému bezvýznamnému malému božstvu? Veď to bude brnkačka. Úloha, ktorú by u nás zvládlo aj desaťročné decko. A aj tak nemám čo robiť. Aspoň do chvíle, než kúpim dáky adaptér a zoženiem hotel so zástrčkou. Aj keď neviem, za čo. Keš mi už došiel a neviem, ako to tu chodí s kreditkami. A taliansky moc neviem. Snáď tu aspoň niekto bude vedieť obstojne anglicky. Japončinu a španielčinu asi môžem dopredu vylúčiť. Začínam si myslieť, že na tom prísloví: Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom, niečo bude.
Dofrasa, ten Penát odchádza, ak si nešvihnem, zdrhne mi…
Raven sledovala Penáta až ku kostolu Santa Maria sopra Minerva. Bol to nízky tučný mužíček s hustým obočím a špicatým nosom. Najradšej by ho bola upiekla rovno na mieste, ale všade sa prechádzalo až príliš veľa svedkov. Taký rozruch si nemohla dovoliť. A navyše umierala zvedavosťou, čo má ten škriatok vlastne za lubom.
Pohybovala sa ticho ako mačka, takže ju nemohol v žiadnom prípade zbadať. Nie v tejto tlačenici. A aj keby áno, dobehla by ho skôr, než by sa stihol dať na útek. Takže keď vošiel do Márie nad Minervou, vôbec si neuvedomil, že ho dakto nenápadne sleduje. A Raven vedela sledovať a počúvať veľmi pozorne. Teda ak na to mala dostatok trpezlivosti. Čo sa nestávalo veľmi často. Ale teraz sa jej priam zastavil dych nad krásou tohto starého chrámu. Bol postavený v trinástom storočí a ľudia ho zasvätili jedinej ľudskej manželke Najvyššieho – Márii.
Najvyšší totiž nebol ako ostatní starovekí bohovia – perverzní a nenásytní. Nehľadal si milenky. Neodhadzoval ich ako handry potom, čo ich použil. Nie, on za svoj život miloval iba jednu ženu. Mladé hebrejské dievča, ktorého krásu ľudia prirovnávali k bájnej trójskej Helene. Hovorí sa, že keď umrela, Najvyšší plakal sedem dní a sedem nocí. Až nakoniec jej telo vyniesol na Olymp, kde zabalzamované a neporušené spočíva v mramorovom sarkofágu. Raven nepatrila medzi bláznivých romantikov, no niečo v tom príbehu jej vždy pripadalo magické. A ako tak očami prechádzala po mierne lomených klenbách podopretých piliermi v tvare kríža, cítila, ako ju v očiach pália slzy sentimentálneho dojatia.
Do reality sa vrátila, až keď ucítila zápach dymu. Penát podpaľoval oltár a vystrašení ľudia sa dali na útek. Behom pár sekúnd nastal taký obrovský chaos, krik a pretláčanie jedného úbohého človeka cez druhého, že čarodejnici chvíľu trvalo, než sa k nemu predrala. Ignorovala starého zmäteného muža, čo sa snažil v zúfalstve po nej chňapnúť. Hlavné teraz bolo uhasiť ten oheň. V duchu si nadávala, že keby sa zase raz nezasnívala do svojho imaginárneho sveta, toto by sa nestalo.
Nestarala sa o to, že kostol nebol ešte celkom prázdny. Teraz si aj tak nikto nevšimne, čo vlastne robí. Roztiahla ruky, ako keby chcela občiahnuť celý oltár a z plného hrdla zvolala: „Aqua recide!“
Jej slová sa odrazili od stien kostola, ako dunenie hromu. Nad horiacim oltárom sa takmer okamžite sformoval čierny mrak, z ktorého sa nebezpečne blýskalo. A nakoniec z neho začala padať kryštálovo čistá voda. Uhasila nebezpečne plaziace sa plamene behom chvíľky.
Prekvapený malý bôžik hrôzou ustrnul. Začal sa v panike rozhliadať vôkol seba. Keď mu malé čierne oči spočinuli na rozzúrenej Raveninej tvári, smrteľne zbledol. Začal cúvať k východu, ale mladá čarodejnica bola rýchlejšia. Pomocou sily vetra pribuchla otvorené dvere chrámu previnilcovi priamo pred nosom. Ako sa k nemu pomaly približovala, ladne sťa predátor pripravený vrhnúť sa na svoju úbohú obeť, zdvihol ruky v obrannom geste: „Bola to nehoda, prisahám!“ škriekal lámanou angličtinou. „To vrav tomu, kto seno žere,“ povedala mrazivo. Jej hlasu chýbala akákoľvek stopa citu. Znela v ňom iba čistá zúrivosť. A asi aj túžba po krvi, jeho krvi. Prudko švihla rukou a Penát odletel na druhú stranu chrámu, iba kúsok od miesta, kde práve stála. Pristúpila k nemu, surovo ho schmatla za golier čiernej košele a zatriasla ním takou silou, až mu zahrkotali krehké kosti. „Prečo si chcel podpáliť Máriin chrám?! Hovor!“ zasyčala cez stisnuté zuby.
Aj keď sa jej Penát smrteľne bál, pohŕdanie v jeho slovách sa nedala ignorovať: „Tento chrám nikdy nepatril tej ľudskej troske. Je to posvätné Minervine miesto. A ona jej ho ukradla.“ „Klameš, ty bezbožný červ a priprav sa na to, že ťa hneď a zaraz pošlem za tou tvojou bohyňou múdrosti! Rovno na druhý svet!“ Natiahla ruku, aby si do dlane mohla privolať oheň. Chcela toho rúhača spáliť na popol. Nikto nebude ničiť svätyňu ženy Najvyššieho. Nie pokiaľ ona bude dýchať.
„Hovorí pravdu, tento chrám naozaj kedysi patril Minerve. Alebo lepšie povedané, Aténe. Nikdy som nemala rada tie hlúpe latinské mená,“ ozval sa niečí hlas. Raven rýchlo uhasila plameň formujúci sa na jej natiahnutej dlani. Vystrašene sa začala rozhliadať po kostole. Myslela si, že už je predsa len celkom prázdny. Trochu pri tom pripomínala toho Penáta, ktorého tak urputne zvierala za košeľu. „Ja som tu,“ ozval sa zvučný hlas znova.
Pred dvojicou sa akoby z čiernej hmly zhmotnila vysoká ženská postava. Mala špinavé blond vlasy so svetlým melírom. V opálenej podlhovastej tvári s mierne vpadnutými lícami jej svietili modrozelené ostražité a veľmi inteligentné oči. Aspoň tak pôsobila na prvý dojem. Raven nemala čas hlbšie analyzovať potenciálnu hrozbu. Skryla si mužíka za chrbát, zaujmúc obranný postoj. Niežeby ho chcela chrániť, to vôbec nie. Iba sa jej nepáčila predstava, že sa do toho montuje nejaká cudzia osoba. Veľmi mocná cudzia osoba. Žeby dnes Raven zdolala dvoch bohov jednou ranou? To už by bol úspech, ktorý by možno dokázal vyriešiť ten prúser u šéfstva.
„Nebuď smiešna, ja nie som boh,“ povedala žena pohŕdavo, akoby jej čítala myšlienky. Až vtedy si Raven všimla obrovský strieborný pentagram, čo jej visel okolo krku. „Vy ste čarodejnica,“ zahabkalo dievča vyvaľujúc oči. „No, bystrá teda veľmi nie si. Človek by povedal, že po tom, koľko chvály Mathias zniesol na tvoju ryšavú hlavu, si aspoň schopná rozoznať niekoho z vlastných,“ konštatovala premeriavajúc ju pohľadom, z ktorého dievča až mrazilo. „Vy nie ste z mojich. Čarodejnice Najvyššieho nikdy nenosia ten znak,“ ukázala znechutene na pentagram, „vy ste pohanka.“ „Tvoje dedukčné schopnosti sú neoceniteľné,“ odfrkla uštipačne.
Raven cítila, ako červenie od zúrivosti. Neznášala, keď ju niekto ponižoval alebo považoval za hlúpu. A táto neznáma zvládla oboje. Neznáma, neznáma… tak moment! Nespomenula náhodou Mathiasa?! uvedomilo si dievča a v šoku vytreštilo oči ešte viac než pred tým. „Ingrid?“ spýtala sa neveriacky. „V celej svojej kráse a múdrosti,“ uklonila sa staršia žena nonšalantne, „a keď pustíš toho úbožiaka, môžeme si konečne pohovoriť, Raven, dcéra havrana, vyvolená, čarodejnica Najvyššieho.“