6. kapitola
13. 3. 2011
Končím! Toto nezvládnem! Skôr umriem, ako prežiť ešte jeden takýto deň. Bolí ma každá kosť v tele a môj mozog je väčší ako melón. Keby som predtým bola tušila, čo ma tu čaká, pošlem Ingrid ku všetkým čertom. Je totiž veľký rozdiel medzi slovom učiť sa a uštvať do bezvedomia.
Všetko sa začalo absolútne nevinne. Zane sa po raňajkách kamsi odpratal. Niežeby mi nejako extra chýbal. Aj tak by mal iba kopu ironických poznámok na moju osobu. A musím priznať, i keď neochotne, asi oprávnených. Pretože… pretože Ingrid toho toľko vie a ja, ja v porovnaní s ňou netuším o svete mágie absolútne nič.
Začínam vážne pochybovať o vyučujúcich metódach nášho Inštitútu. Vlastne začítam pochybovať o veľa veciach. A to ma dosť desí. Bojím sa svojich myšlienok, myšlienok, ktoré sa stavajú na odpor všetkému, v čom som vyrastala. Cítim, že ak tu zostanem príliš dlho, mohlo by dôjsť k najhoršiemu. Mohla by som uveriť v Ingrid a jej učenie viac, než som kedy verila v Najvyššieho. No to neznamená, že ju mám rada. Práve naopak. Neznášam ju. A na tom sa nikdy nič nezmení. Je jedno, koľko bômb mi ešte hodí na hlavu.
Tá prvá mala podobu nehorázneho odhalenia. Moja nová učiteľka mi dnes povedala, ako naozaj končia zradcovia a pohania. Ťažko sa tomu verí, no… vysvetľuje to mnoho záhadných vecí.
Ale tým sa to iba všetko začalo. Potom mi rozprávala o živloch, zdroji moci každej čarodejnice. Mala som dojem, že o nich počujem prvý raz v živote. Všetko, čo sa týkalo elementov hovorila s takou obrovskou úctou, akoby to boli živé dýchajúce bytosti.
V Inštitúte je to inak. Tam nás učia, že živly sú tu preto, aby ich čarodejka ovládla, donútila ich, nech sa správajú podľa jej vôle. A navyše nám vtĺkali do hlavy, že užitočné sú iba štyri. Oheň, zem, voda a vzduch. S každým z nich získava čarodejnica inú špeciálnu schopnosť. Naučiť sa ovládať všetky je veľmi ťažké, ale existuje pár výnimočných žien, ktoré to dokážu. Medzi ne patrí aj moja Adele.
Ešte včera by som bola sama na seba hrozne hrdá, že v svojom mladom veku som sa od nej naučila ovládať absolútne všetky. Nie síce dokonale, ale aspoň na základnej úrovni. Oheň ako úplne prvý. Vždy to bol môj živel. Narodila som sa v jeho znamení. Viem ho sformovať vo svojej dlani ako malý plamienok alebo ohnivú guľu a hodiť s obrovskou silou na nepriateľa. Dokážem silou vôle zapáliť akýkoľvek predmet. Zem sa pod mojim dotykom buď rozostupuje, alebo trasie. Vzduch sa na môj pokyn desivo rozvíri a pohne i ťažkými predmetmi. Neviem s ním síce vytvoriť tornádo alebo odstrániť kyslík z uzavretého priestoru, ale zatiaľ som to nikdy nepotrebovala, takže ma to netrápilo. A voda, tá na môj rozkaz padá z oblohy, dokonca i tam, kde je to podľa niektorých ľudí nemožné. Ani tú som ešte neovládla úplne.
Ale dnes mi Ingrid ukázala, že úžasné veci možno urobiť aj pomocou piateho elementu – energie. Ten väčšina z nás vždy podceňovala a takmer nepoužívala (ja si ním zväčša doplňujem fyzické sily alebo potlačujem začínajúcu migrénu), hoci z neho vzišlo všetko, i samotný bohovia. Dokonca aj Gaia. Zrodil sa z prvopočiatočného Chaosu. Nebyť energie, neexistoval by život. Kto jej dokáže porozumieť, sám sa stane… ani vlastne neviem čím. Nechápem tomu. Zatiaľ. Jediné, čomu som porozumela, bolo, že vďaka nej môže človek vyslať svojho ducha mimo telo (tak Zane urobil tú astrálnu projekciu) a ak je dostatočne silný, premiestniť sa aj fyzicky (Ingrid v Sopra Minerva). Ale to je iba zlomok toho, čo by s ňou človek mohol dokázať, keby chcel.
Na to však treba ohromnú sebakontrolu a tú ja nemám. Preto so mnou Ingrid začala robiť meditačné cvičenia. Ibaže nič horšie pre niekoho s mojou povahou neexistuje. Už po piatich minútach ma začali žrať mrle.
Sedeli sme s Ingrid oproti sebe. Nohy skrížené v tureckom sede. Ruky voľne položené na kolenách. „Zatvor oči,“ povedala mi, „a vnímaj, ako tebou prúdi život. Počúvaj šepot vetra, hlas zeme, pieseň vody a praskot ohňa.“ Priznám sa, nechápala som, o čom to rozpráva. Boli sme zatvorené v hotelovej izbe a živly od nás boli na kilometre vzdialené. Ozvali by sa len vtedy, ak by ich niektorá z nás privolala. Ibaže nič také sa nestalo. Tak ako som ich mala, sakra, počúvať?
Začalo ma to pekne dožierať. „Nemala by si ma učiť niečo užitočné? Napríklad vyvolať obrovskú vlnu cunami, čo by zmietla Hefaista až do Austrálie?“ spýtala som sa naštvane. Nedokázala som tam obsedieť. Ingrid moje neustále sťažovanie najskôr úplne ignorovala. No asi po pol hodine jej konečne došla trpezlivosť. Nezvýšila na mňa hlas ani nič podobné, ale chovala sa chladne a odťažito. Vysvetlila mi, že moja horúca hlava by ma mohla proti Hefaistovi stáť život. A tieto meditačné hovadiny, ako som ich asi trikrát počas svojej tirády nazvala, mi majú pomôcť ovládnuť ju.
Namietla som, že moja horúca hlava mi často zachránila život a chcela okamžite odísť. Zadržala ma však slovami, čo nevypustila z úst, ale ozvali sa v mojej hlave, akoby ich tam bola vložila. „Takže sa nechceš naučiť plne rozumieť energii? Ako myslíš, ale jej moc by sa ti mohla hodiť.“
Zámerne nepoužila slovné spojenie ovládnuť energiu, pretože správne čarodejky vraj neovládajú, ale žijú so živlami v harmónii. Ale to som teraz ignorovala. Sánka mi padla až k nohám. „Ty… ty… ty si mi práve rozprávala v hlave,“ koktala som ako imbecil. „Hádam, že toto je odpoveď na moju otázku,“ povedala už normálne. Horlivo som prikývla. Až vtedy mi konečne vysvetlila, že na ovládnutie, pardon, pochopenie princípov piateho živlu potrebujem v sebe nájsť akýsi vnútorný pokoj. A to znamená žiadne unáhlené rozhodnutia alebo činy. A žiaden hnev.
Bolo mi jasné, že opäť naráža na Sopru Minervu, ale nechala som to tak. V duchu som sa už pripravovala na ďalšiu útrpnú meditáciu. Ingrid mala však iné plány. Asi usúdila, že učiť ma meditovať je ako hádzať hrach na stenu. Preto si vymyslela iný spôsob trénovania mojej trpezlivosti. Môjho „vnútorného pokoja“. Zo svojho obrovského kufra vytiahla niekoľko váčkov s najrôznejšími bylinami. Pomiešala ich dokopy a rozkázala mi, nech ich všetky roztriedim. Pritom som jej mala povedať ich názov a spôsob použitia. Pripadala som si ako Popoluška. Pekne vymletá Popoluška. Deväťdesiat percent rastlín mi absolútne nič nehovorili. Keď to Ingrid zistila, skoro ju kleplo. Dala mi dlhú prednášku o bylinách a mastičkárstve.
Preto mám tak obrovskú hlavu. Praskne od nadbytočného množstva informácií. Prepustila ma až na obed so slovami, že na druhý deň budeme pokračovať. A tiež mi nakázala, aby som sama trénovala meditáciu, inak sa nikam nedostaneme. Prikývla som, pretože mi okrem jedla už nič iné nechodilo po rozume. A tiež som sa nesmierne tešila, že mám konečne čas sama pre seba.
Omyl. Nič také sa nekonalo. Asi hodinu po obede sa u mňa v izbe opäť zjavil Zane. Vraj je teraz rada na ňom, aby so mnou trénoval. Odbila som ho ironickou poznámkou: „Čo by si ma ty dokázal naučiť? Ako si správne nagelovať vlasy?“ Neodpovedal. Miesto toho ma schmatol za zápästie a vykrútil mi ho za chrbát. „Od Mathiasa som počul, že sa nerada hýbeš. Možno ťa dokážem naučiť ako včas uhnúť pred dobre mierenou ranou do tvojej peknej pehavej tváričky,“ povedal mi do ucha. Hoci som ho nevidela, vedela som, že sa škerí. „Nebodaj sa ma Hefaistos pokúsi zmlátiť?“ spýtala som sa sykajúc od bolesti. „To pochybujem,“ priznal, „ale nikdy nie je na škodu byť pripravený.“ „Nie, ďakujem,“ odmietla som, snažiac sa vytrhnúť z jeho železného zovretia.
Neúspešne. Skrútil mi ruku ešte viac, až som mala dojem, že mi chce zlomiť niekoľko kostí. „Asi si ma nepochopila,“ konštatoval, akoby sa nič nedialo, „To nebol návrh, ale rozkaz. Moja teta mi nakázala, nech ťa učím sebaobranu a to aj urobím. Či sa ti to páči alebo nie.“
A potom ma pustil. Z ničoho nič. Musela som sa prichytiť postele, aby som nespadla. „O päť minút ťa čakám vo svojej izbe,“ zavelil a ani sa za mnou neobzrel.
Preto ma telo bolí akoby som prešla peklom. Ten magor ma vôbec nešetril. Ani trochu. Bolo mu úplne jedno, že som absolútne športové drevo. Predvádzal sa ako páv a po mne chcel, nech si všetko zapamätám na prvý pokus. Ukázalo sa totiž, že je majstrom v aikide – japonskom bojovom umení, ktoré vymyslel majster Morihei Uešiba.
Zvláštne, niečo také by som do neho nikdy nepovedala. Predsa len, je to nezvyčajná kombinácia – čarodej a bojovník. Myslím, že by si parádne rozumel s Yukari. Ona vie o týchto veciach všetko. Ako správny samuraj ovláda niekoľko bojových štýlov. Vlastne, bodaj by aj nie, keďže jej výnimočná schopnosť je nadmerná fyzická zdatnosť. V podstate to znamená, že je silnejšia, rýchlejšia a odolnejšia voči chorobám než normálny človek. Znie to síce nudne, ale v boji je to neoceniteľné. Jedna jej rana do ksichtu vyradí nepriateľa možno aj nastálo.
To s ňou by mal trénovať takéto veci. Vcelku sa mi aj páči predstava, že by Zane skončil ako Yukarin boxovací vak. Hneď by sa prestal tak povýšenecky tváriť.
Au, myslím, že mi dokonca vykĺbil rameno. Hnusák jeden. Ale ja mu to raz všetko vrátim. No najskôr sa idem pekne doružova vyspať. Už sotva udržím pero v ruke. Len dúfam, že zajtrajšok bude aspoň o čosi miernejší. Inak ma na konci mesiaca budú zoškrabovať lyžicou z podlahy…
Ravenine tajné nádeje, že by s ňou na druhý deň jej mentori zachádzali miernejšie, boli absolútne márne. Nič jej nedarovali a v ničom nepoľavili, pričom to stále odôvodňovali nedostatkom času. V očiach mladej čarodejnice to bola veľmi chabá výhovorka. Skôr ich veľmi rada obviňovala z týrania mladistvých. Ale keď sa ani po niekoľkých týždňoch nič nezmenilo, vzdala pokusy akokoľvek protestovať. Jednoducho sa poddala osudu a čakala, ako to všetko dopadne.
Na jej obrovské prekvapenie, len čo konečne prestala odporovať, prejavili sa prvé výsledky. Už sa dokázala upokojiť natoľko, aby vedela s Ingrid komunikovať bez slov. Zatiaľ iba v prípade, že sa nachádzali v rovnakej miestnosti, ale aj to bol úspech. Hodiny aikida už ju toľko nevyčerpávali. Práve naopak. Kúsok po kúsku zvyšovali jej slabú fyzickú kondíciu. A keď sa Raven po prvý raz podarilo zasiahnuť Zaneho, týždeň mala dobrú náladu. Dokonca jej ani nevadilo, že ju hneď vzápätí zrazil na zem a doslova prišpendlil k podlahe. Za ten pocit, ako mu pod jej malou rukou praskajú kosti, to sakramentsky stálo. Odvtedy sa na jeho hodiny vlastne aj tešila. Vždy, keď spolu bojovali, Raven do hlavy stúpol adrenalín. Aspoň na pár hodín nemusela myslieť na svoje problémy. Jediné, na čo sa sústredila, bol ten načierno zafarbený chalan. A základný inštinkt prežitia.
Všetko sa ale zmenilo asi po dvoch týždňoch tréningu. Zane jej práve oduševnene vysvetľoval nejaký chvat, ktorého názov akosi „nechtiac“ prepočula. V duchu už totiž balila svoj poskromný majetok, aby sa ich malá skupinka mohla opäť presťahovať. Menili hotely zhruba dva, tri razy za týždeň. Malo to nepovolaným osobám sťažiť pátranie po neposlušnej vyvolenej. „Počúvaš ma vôbec?“ spýtal sa Zane mierne naštvane. Už sa dokonale naučil rozoznať, kedy je jeho nedobrovoľná žiačka duchom s ním a kedy nie. A vždy, keď ju pristihol, že ho nevníma, podráždilo ho to. Raven si toho bola vedomá. Preto mu to s radosťou občas spravila aj naschvál.
„Nie,“ pripustila a potriasla kučeravou hlavou, aby si z tváre odstránila neposedný prameň vlasov. „Si presne ako Mathias,“ vzdychol rezignovane, „teta vždy hovorila, že ani on nikdy nepočúva ľudí, keď mu niečo rozprávajú.“ „Ľudské reči aj tak za veľa nestoja,“ skonštatovala sucho a pozorovala, ako Zane začal dávať nábytok v hotelovej izbe na svoje miesto. Znak, že dnešnú lekciu konečne vzdal. Po chvíľke váhania sa mu rozhodla pomôcť. „Aký je vlastne vzťah medzi nimi dvoma?“ spýtala sa, aby preťala ticho, „Veď vieš, medzi tvojou tetou a Mathiasom.“
Pustil stolík, čo práve spoločnými silami tiahli a prekvapene na ňu pozrel: „Chceš tým povedať, že o tom nemáš ani poňatia?“ „Ak by som mala, nepýtala by som sa ťa, no nie?“ odfrkla, založiac si ruky vbok. Vyzerala ako prísna učiteľka, čo karhá neposlušného žiačika. Zane si nemohol pomôcť. Rozosmial sa. „Oni dvaja sú milenci, Raven,“ povedal s úškrnom, keď sa upokojil. „Oni… Čo?!“ „To znamená, že dvaja ľudia rozdielneho pohlavia spolu…“ „Ja viem, čo znamená slovo milenci,“ zavrčala, „ale ako… prečo… Pri Gabrielových nevypraných spodkoch, veď ona je staršia, než on!“
Ďalšia vlna smiechu: „Zabudla si, že tu hovoríme o Mathiasovi. Chlapíkovi, čo je starší než deväťdesiatdeväť celých deväťdesiatdeväť stotín percenta zemskej populácie. Bohov nepočítajúc.“ „To nie je smiešne, ale nechutné,“ pohoršovala sa. Predstava tých dvoch v spoločnom objatí jej dvíhala žlč. „Hej, dávaj si bacha na jazyk. Rozoberať sexuálny život mojej tety pre mňa nie je dvakrát príjemné, ale ešte nikdy som ju nevidel šťastnejšiu.“ „Vau, to znelo akoby ti na nej naozaj záležalo,“ povedala ironicky.
Vedela, že touto poznámkou prestrelila. Nemala najmenší dôvod byť na Zaneho hnusná. Aspoň nie teraz. Ale nemohla tomu zabrániť. Proste to z nej vyletelo. Cítila sa frustrovaná. Zradená. A na niekom si to chcela vybiť.
Mathias bol jej najlepší priateľ, možno jediný skutočný, ktorého kedy mala. Nevedela o ňom síce veľa. Stále pred ňou mal nejaké tajomstvá. Ale myslela si, že pre neho znamená aspoň toľko, aby sa jej povedal, že s niekým chodí. Alebo spáva. Síce by to bol pre ňu šok, no zmierila by sa s tým. Časom.
„Mne na nej záleží,“ zasyčal Zane nebezpečne, „ale to ty nedokážeš pochopiť. Si iba malé decko, ktoré si nevidí ďalej od nosa. A myslí si, že sa všetci nad neho len povyšujú. Ale pravdou je, že jediná sebecká, pyšná osoba si tu ty!“
Raven stála ako obarená. Ešte nikdy jej nikto nič podobné nepovedal. Bolo to… bolestivé. Jeho slová ju zranili. Zasiahli niečo, čo sa už dlho žiadnemu človeku nepodarilo. Jej umlčané svedomie. Jej city, ktoré potláčala odo dňa, keď poslednýkrát prejavila pred niekým slabosť. Takto nejako sa naposledy cítila, keď plakala. „Čo ty o mne vieš?!“ zvrieskla, ako zmyslov zbavená, „Nemáš ani poňatia, aké to je nemať na výber! Byť celý svoj život zatvorený v zlatej klietke, ktorá nepripúšťa zlyhanie! Ktorá zhltne slabých a silných občas vypustí do sveta ako ovce na porážku! Ty nevieš nič!“
Oči ju pálili. Telo sa jej triaslo od hlavy až k päte. Mala čo robiť, aby sa udržala na nohách. Hanbila sa za svoj emocionálny výbuch. Vedela, čo teraz bude nasledovať. Výsmech, uštipačne poznámky, poníženie. V duchu sa voči tomu obrnila a pozrela mu vyzývavo do očí.
No Zane ju prekvapil. Nesmial sa. Ani ju neponížil. Namiesto toho povedal: „Takže ľadová kráľovná má aj city. Možno ešte nie je neskoro na jej záchranu.“ Neboli to uštipačné slová, iba obyčajné konštatovanie. Ale pre Raven mali hodnotu zlata. A po dlhej dobe pocítila k inému človeku aj čosi iné, než odpor a nenávisť. Pocítila vďačnosť. Vďačnosť zato, že ju neodsúdil. Že jej slová nepovažoval za prejav slabosti, no ľudskosti. To by sa v Inštitúte stať nikdy nemohlo. Pretože im v skutočnosti vôbec nezáležalo na ich zverencoch. Boli iba nástrojmi na dosiahnutie vyšších cieľov. Ale to Raven v svojej zaslepenosti zatiaľ vidieť nedokázala.
***
Od toho dňa sa medzi nimi utvorilo niečo ako priateľstvo. Síce sa stále častovali ironickými poznámkami, ale teraz ich už obaja brali s humorom. Bola to taká ich malá súkromná súťaž, ktorej rozumeli iba oni. Kto dokázal vytvoriť trefnejšiu a ironickejšiu poznámku, vyhrával.
Dokonca aj vzťah Raven a Ingrid sa mierne vylepšil. Už nebol taký napätý. Aj keď od ideálneho mal na míle ďaleko. Raven sa totiž nevedela zmieriť s tým, že ju učí pohanka. Jej zaujatosť voči týmto ľuďom bola proste príliš veľká. A fakt, že spávala s Mathiasom tomu tiež veľmi nepomáhal. Iba prilieval olej do ohňa.
Ale čím viac sa blížil koniec mesiaca, tým intenzívnejšie si obe uvedomovali, ako veľmi je mladá čarodejnica nepripravená. Hoci robila pokroky, míľové pokroky, oveľa väčšie, než v aké Ingrid v skutočnosti dúfala, stále to nestačilo. A im dochádzal čas. V Ríme už neexistovalo bezpečné miesto, kam by sa mohli schovať. Gabriel vyslal svojich špiónov do každého kúta Zemegule. Neúnavne pátral po akomkoľvek náznaku, ktorý by Raven prezradil. Bolo iba otázkou dní, v najhoršom prípade hodín, kedy ju konečne objaví.
Preto sa jedného večera konečne rozhodlo. Bolo načase prestať sa schovávať a jednať. Po niekoľkohodinovej hádke sa na tom napokon všetci zhodli. A rozhodli sa, že Raven pôjde za Hefaistom. Zajtra. Skôr, než by všetko jej úsilie vyšlo navnivoč.