Voľba
Keď som v to osudné ráno prvý raz otvorila oči, naivne som si myslela, že mám pred sebou ďalší nudne stereotypný deň. Však to poznáte: sprcha, raňajky, škola, poobedie strávené s frajerom, ktorému chcete už pol roka dať kopačky, ale nemáte vôbec poňatia ako na to, úlohy, telka alebo net a napokon zase spánok. Ako vravím, nudný stereotyp.
Nie nadarmo sa ale hovorí, že človek si naozaj uvedomí, čo má, až keď to stratí. Nedokážete si ani predstaviť, ako veľmi by som chcela svoj nudný život zase nazad. Pretože až teraz mi konečne došlo, že vôbec nebol nudný. Nie, v skutočnosti bol nádherný, plný maličkostí, ktoré som si pred tým nevšímala. Vecí, ako bol úsmev mojej mamy, hrdá iskierka v otcových očiach, keď som domov priniesla jednotku z nenávidenej matematiky, alebo neúspešné pokusy mojej malej desaťročnej sestry spievať piesne Katy Perry.
Strašne mi chýbajú. Vymenila by som všetko zlato sveta len za možnosť, znovu sa s nimi rozprávať, smiať sa. Ibaže to už nepôjde. Tú možnosť som stratila v okamihu, keď som s ním nasadla do toho auta. On bol opitý a ja som nerozmýšľala. Zaujímalo ma iba to, ako sa rýchlo dostať do obchodného domu, aby mi neunikli najlepšie kúsky zimného výpredaja. Ak si práve teraz vravíte, že to bolo maximálne nezodpovedné, máte pravdu. Ale čo iné by sa dalo čakať od teenagerského mozgu.
Svoju chybu som si uvedomila, až príliš neskoro. Keď on stratil kontrolu nad autom a my sme sa začali nekontrolovateľne rútiť do protismeru. Nemohla som robiť nič. Len sa bezmocne prizerať. Behom tých niekoľkých krátkych sekúnd mi pred očami prebehol celý môj život. Vedela som, že toto je koniec. Koniec života, ktorý som ešte ani nezačala poriadne žiť.
***
Keď som v ten osudný deň druhý raz otvorila oči, prvé čo mi napadlo bolo, že snívam. Ležala som v obrovskej mäkkej posteli a nado mnou hrala obloha všetkými možnými farbami. Niečo také si nedokážete ani predstaviť. Myslím, že keby dúha mala srdce, vyzeralo by presne takto. Áno. Áno, to je ono. To je to správne prirovnanie. Tá obloha vyzerala ako srdce dúhy. Dokázala by som sa na ňu pozerať večne. Ale práve v tej chvíli som si spomenula. Spomenula som si na krv, bolesť, smrť. Moju smrť. Zasiahlo ma to ako obrovská prílivová vlna pred ktorou niet úniku.
Bola som mŕtva? Samozrejme, že áno. Čo iné by to mohlo byť? Ibaže, ak takto vyzerá smrť, tak vôbec nie je až taká hrozná. Uvedomila som si, že sa vôbec nebojím. Hoci by som sa asi mala. Miesto toho sa moje nohy, akoby samé od seba, spustili z tej obrovskej postele a zrazu som stála. Podlaha podo mnou by sa dala prirovnať k tráve. Mäkkej pokosenej tráve, ktorá vás pri každom kroku príjemne hladká na chodidlách. Po mojej ľavej a pravej strane sa nachádzali dvere. Vyzerali, akoby ani neboli zasadené v stene. Ťažko sa to vysvetľuje, pretože všetko naokolo pôsobilo, ako keď sa na niečo snažíte pozerať cez hustú hmlu. Nič sa nejavilo jasne. Nevedela som, čo mám urobiť a tak som sa vybrala k dverám vpravo. Už som siahala po kľučke, keď som prvý raz začula jeho hlas. Bol to zvuk, aký som ešte nikdy nepočula. Rozhodne sa nedal prirovnať k ničomu pozemskému.
„Byť tebou, tak by som to nerobil. Tá cesta totiž vedie k nemu.“
Ruka mi zamrzla uprostred pohybu a pomaly padla naspäť k telu. Moje srdce vynechalo úder, aby vzápätí začalo byť ako splašené vtáča. Bolo zvláštne cítiť jeho tlkot v hrudi. Vždy som si myslela, že mŕtvi srdce nemajú. Ak mám byť úprimná, vlastne som o smrti nikdy poriadne nerozmýšľala. Brala som ju ako koniec. Úplný koniec všetkého.
Otočila som sa za zvukom jeho hlasu. To čo som videla mi vyrazilo dych. Opieral sa o stĺp postele a sledoval ma. Jeho oči boli modré, hlboké ako more. Husté tmavé vlasy mu padali do tváre. Na sebe nemal nič iné, iba pár čiernych nohavíc a lišiacky úsmev. Nemohla som si pomôcť. Proste som na neho musela zízať. Napadlo mi, že ak je on anjelom smrti, tak nechcem žiť. Už nikdy.
Začal sa smiať. Asi presne vedel na čo myslím. Ten nádherný zvuk spustil v mojom žalúdku trepot motýlích krídiel. A tiež vrodenú tvrdohlavosť, uštipačnosť a hádavosť.
„Je tu niečo smiešne?“ spýtala som sa, snažiac sa, nech to znie nanajvýš rozladene. Nechcela som budiť dojem tupej pipky, ktorej sa roztrasú kolená hneď, ako zbadá pekného chlapa. Alebo anjela. Pretože presne za to som ho vtedy považovala.
„Áno, ty.“
„A čím som ťa to tak strašne pobavila, ak smiem vedieť? Narástla mi nebodaj druhá hlava?“
Začal sa smiať ešte viac. Čosi v mojom vnútri jeho smiech spoznávalo. Bolo to ako snažiť sa dosiahnuť na niečo veľmi vzdialené. Na spomienku, ktorá mala ostať zabudnutá.
„Je jedno, aký dlhý čas prejde. Ty sa nikdy nezmeníš. Navždy ostaneš rovnaká, moja krásna Eset.“
Eset? To meno mi je povedomé. Ale prečo? Veď nebolo moje. Alebo áno? Pozrela som sa do jeho očí, do tých nádherných očí, čo mi tak veľmi pripomínali krásu azúrového Červeného mora. Keď ste na neho dívali pri západe slnka, naozaj dostalo červený nádych. Zrejme preto mu ľudia dali ten názov. Počkať chvíľu? Ako niečo také môžem vedieť? Ja som predsa nikdy nevidela Červené more. Ale pamätám si ho. To opojné objatie jeho vĺn, chuť soli, čo ostávala na mojej pokožke.
A vtedy konečne všetko zapadlo na svoje miesto. Spomenula som si na horúcu púšť Egypta. Piesok, ktorý som si tak rada presýpala pomedzi prsty a s úžasom obdivovala každé jedno zrniečko. V tých chvíľach ma prepadali pocity nesmiernej hrdosti. Hrdosti na moju matku nebeskú Nut a môjho otca, stelesnenie zeme Geba.
A spomenula som si na neho. Na jeho dotyky, bozky a nežné slová, v ktorých ma ubezpečoval, že budeme navždy spolu. Ako milovaní vládcovia sveta. Bol mi bratom, priateľom, milencom, večnou láskou.
„Usir,“ šepla som, rozbehnúc sa mu do náruče.
Môj ľudský život odrazu stratil všetok význam. Jediné na čom záležalo, boli tie silné ruky objímajúce ma okolo pása. Toto bolo miesto, kam som naozaj patrila. K nemu, svojej druhej polovici.
„Je mi to tak ľúto, je mi to tak ľúto,“ mrmlala som mu do hrude, vdychujúc jeho omamnú vôňu.
„Ľúto? A čo?“
Dlaňou sa dotkol môjho pravého líca a palcom mi jemne nadvihol bradu. Naše oči sa stretli. Ak mám byť úprimná, cítila som sa dosť… Zahanbená? Naštvaná? Alebo všetko zároveň? Ako som mohla žiť čo i len jediný rok, čoby ľudská bytosť? Ako som len mohla žiť život, kde nebol on?
V duchu sa mi vybavila spomienka. Odohrávala sa ešte v časoch, keď sme boli mladí, veľmi mladí. Egyptský národ v nás iba začínal veriť a stavať nám prenádherné chrámy. Pamätám sa, že ma nesmierne udivovalo, koľko viery a nádeje do nás tie krehké pozemské bytosti vkladali. Cítila som sa poctená a vystrašená zároveň. Tieto protichodné pocity ma nesmierne miatli. Deň čo deň som počúvala ich modlitby, ich každodenné trápenia a bolesť, ktorá bola bohom taká vzdialená. Chcela som im pomôcť. Všetkým. Spraviť ich životy, presne takými, akými ich chceli mať. Ale nemohla som. Ani bohovia totiž nedokážu všetko. Je jedno, ako veľmi si nás ľudia idealizujú, nie sme všemocní. Ibaže to oni nikdy nepochopili. A nikdy nepochopia.
Preto som sa jedného dňa rozhodla ujsť. Ujsť pred ich večnými sťažnosťami. Schovala som sa do podsvetia, pretože jedine tam som mohla mať chvíľu pokoja. Vtedy mu ešte vládol Anup. Alebo Anubis, ako som ho zvykla volávať. Tento boh, čo sa rád ukazoval so šakaľou hlavou, patril k mojím najlepším priateľom a dôverníkom. Chcela som sa s ním porozprávať, alebo skôr vyliať si pred ním dušu rovnako, ako to ľudia robili mne. Ale namiesto neho, ma v jeho komnatách čakal Usir. Povedal mi, že presne vie, ako sa cítim a že on má úplne rovnaké pocity. V ten deň mi prvý raz povedal, že ma ľúbi. Nie ako sestru, ale ako ženu. Bol to ten najkrajší moment mojej doterajšej existencie. Sľúbila som mu, že ho budem milovať naveky. Nech sa deje čokoľvek. Lenže ja som ten sľub porušila.
„Ako to myslíš čo? Usir, ja som na teba zabudla. Zabudla som na všetko. Stala som sa človekom. Slabým a krehkým človekom. To je horšie, ako zrada.“
„Také niečo už nikdy nevyslov. Rozumieš? Nič toho nie je tvoja chyba, moja najkrajšia Isis.“
Použil grécku verziu môjho mena, ktorú som naozaj neznášala, ale keď vyšla z jeho úst, znela mi vždy nádherne. Ako jemné pohladenie.
„Nesnaž sa ospravedlniť moje chyby,“ prosila som neschopná pohliadnuť mu do tej jeho nádhernej tváre.
„Nesnažím. Premýšľaj Eset. Spomínaj a nájdeš svoju odpoveď.“
Chcela som dačo namietnuť, odporovať, ale skôr než som z úst stihla vypustiť jediné slovo protestu, vzal moju tvár do svojich pevných dlaní a pobozkal ma. Bol to jeden z tých bozkov, čo prevráti váš svet hore nohami. Vložil do neho všetku lásku, vášeň a bolesť z nášho dlhého odlúčenia. Ako človek som nikdy nepocítila taký hlboký cit. To čo ľudia tak radi nazývali láskou, sa vplyvom storočí zmenilo v niečo povrchné a plytké. Mnoho z nich naozaj nevie, čo to slovo skutočne znamená. Ale ja áno. Spomenula som si na to v jeho náručí, pretože to on ma to naučil. Láska je, keď nájdete niekoho, kto vám rozumie, kto vás pochopí aj bez slov. Je to ten, s kým sa môžete smiať a byť sám sebou. Pre mňa bol presne takou osobou Usir. Iba on a nikto iný. A ja som už nikdy, nikdy nechcela zabudnúť na to, že existuje.
„ Bol to on, však? Všetko je to jeho vina. Nenávidí nás,“ povedala som, keď sme sa od seba konečne oddelili.
„Áno, bol to on. Zavraždil každého jedného boha krátko po tom, čo ho Re vzal so sebou na nebesia. Vrátane Geba, Nut, Nebtet a nášho syna. Použil na to duše padlých ľudí, ktorý mu až dodnes oddane slúžia. Nás nechal žiť iba preto, aby videl, ako trpíme. Z teba spravil človeka, zatiaľ čo mňa uväznil v podsvetí. Naveky.“
„Nie, nie, nie…“ opakovala som stále dokola, hoci som vedela, že hovorí pravdu.
Jednoducho to znelo až príliš neuveriteľne. Jeden boh by nemal mať toľko sily, aby dokázal zvrhnúť celú radu starších a mocnejších božstiev. Ale on nebol len tak niekto. Ja som to vedela lepšie než ktokoľvek. Pretože som to bola ja, kto ho učil používať jeho sily. Môj mladší brat Sutech, bol jeden z najnadanejších bohov, aký sa kedy zrodil.
„Ak si ty uväznený vo svojom bývalom kráľovstve a zo mňa je človek, čo potom robíme tu?“
„Sme tu, pretože on nie je taký dôsledný, ako si myslí. Vždy, keď tvoje ľudské telo umrie, ukradnem tvoju dušu skôr, než sa znova zrodí v inom tele. Odnesiem ťa sem, do sveta medzi nebesami a podsvetím. Na jediné miesto, kam mi dovolil vstúpiť, okrem ríše mŕtvych. Odtiaľto som v tichosti pozoroval každý jeden život, ktorý si žila. A trpel, pretože som nemohol byť s tebou.“
Aj keď sa to snažil skryť, cítila som to veľké ale medzi jeho slovami: „Povedal si, vždy keď umriem. To znamená, že tu spolu nemôžeme zostať. Mám pravdu?“
„Nie. Sama predsa vieš, alebo si kedysi vedela, že aj bohovia musia rešpektovať kolobeh ľudských životov. Ty sa musíš znovu narodiť. Inak tvoja duša zanikne.“
Ako som ho tak počúvala, moje srdce sa lámalo na dva kusy. My sa predsa nemôžeme znovu rozdeliť. To pomyslenie by som nezniesla.
„Potom máme iba jednu jedinú možnosť,“ povedala som po dlhej chvíli ťaživého ticha, „musím zabiť Sutecha.“
***
Keď som v ten osudný deň tretí raz otvorila oči, kráčala som dlhým točitým schodiskom. To schodisko viedlo na nebesia. Preč od môjho milovaného Usira, ktorý tam so mnou nesmel vstúpiť. Snažil sa ma presvedčiť nech nikam nejdem. Bol taký zúfalý. Videla som, ako mu z oka vytiekla jedna osamotená slza, keď pochopil, že svoj názor nezmením.
„Ale ja to musím urobiť Usir,“ povedala som mu, „pretože nemôžem žiť ďalší život bez teba. A viem, že ani ty nie.“
„Ale ty už nie si bohyňa Eset. On áno. Zničí ťa, a ja ťa naveky stratím,“ protestoval.
Vedela som, že má pravdu. Keby mi na ňom aspoň trochu záležalo, zostala by som. Využila by som tých pár vzácnych chvíľ, čo pre nás ukradol. Ale nespravila som to.
Namiesto toho ma moje nohy zaviedli na to schodisko. V ústrety môjmu mladšiemu bratovi.
Ostávalo mi už iba pár krokov. Ale nevedela som sa prinútiť hýbať. Ibaže prečo? Nemala som strach. Práve naopak, vedela som, čo chcem a bola som rozhodnutá za tým ísť. Nech sa deje čokoľvek. Tak prečo som vlastne zastavila?
Moja matka, moja ľudská matka, vždy vravievala, že krv je silnejšia ako voda. Bolo to tým? Nechcela som zabiť Sutecha, pretože bol mojím bratom? Aj keď sme boli príbuzní v živote, alebo skôr existencii, ktorú som mala stále mierne zahmlenú? Ibaže on mi vzal všetkých, ktorých som kedy milovala a všetko, čím som kedysi bola. Taký tvor si nezaslúži odpustenie. Nie je toho hodný.
A práve preto som sa nakoniec predsa len pohla ďalej. Pretože už ma nemal o čo obrať. Moja božská rodina bola nenávratne preč. A aj ten malý kúsok spomienky v ľudských srdciach, ktorý ešte ostal, čoskoro odveje čas. A moja ľudská rodina bola takisto nenávratne preč. I keď za mnou smútili a plakali, ich život išiel ďalej. Pretože tak to bolo správne. Je to prirodzený beh vecí. Lenže pre mňa vďaka tomu už neostalo miesto, kam sa vrátiť. Okrem Usira. On bol jediný dôvod, prečo som ešte existovala. Jediný dôvod, prečo som ešte chcela bojovať. Bojovať boj, ktorý sa v skutočnosti nedal vyhrať.
***
Otvorila som ťažkú zlatú bránu zdobenú hieroglyfmi zobrazujúcimi Sutechovu „veľkoleposť“. Vždy oplýval veľkým sebavedomím, ale toto už prekračovalo únosné medze. V podstate sa vysmieval a znevažoval všetko, v čom sme spoločne vyrastali.
Zobrazil potupeného Rea vo chvíli, keď mu kradol vládu nad nebesami. Dokonca nechal vyobraziť popravu vlastnej ženy, našej sestry, Nebtet. Bolo mi z toho zle. Nedokázala som sa na to ďalej pozerať. V duchu som si však poznamenala, že ich dnes pomstím. Všetkých. Pretože odrazu to už nebolo iba o mne. Mojej bolesti. Mojej strate. Bolo to aj o nich a o všetkom tom utrpení, ktoré museli kvôli nemu zniesť.
Ako som tak prechádzala obrovskou komnatou, ktorá kedysi patrila Reovi, každý jeden stratený čriepok mojej zabudnutej minulosti sa ku mne vracal. A s ňou narastal aj hnev. Hnev meniaci sa na žeravú nenávisť.
Prezrela som celú miestnosť, ale nikde som ho nemohla nájsť. No cítila som ho tam. Niekde sa schovával. Ticho ma pozoroval. Ako predátor čakajúci na svoju chvíľu. Tá predstava mi naháňala hrôzu. Ibaže to on nesmel vedieť.
„Sutech, ty zradcovský sviniar, kde si?“
Odpoveďou na moju otázku bol smiech. Nie láskyplný, veselý a laškujúci, ako bol Usirov. Tento smiech bol plný jedu, zloby a nenávisti.
„Vidím, že život v 21. storočí nezmenil iba tvoje morálne hodnoty Eset, ale aj nádherne upravil tvoj sloník.“
Už som na jazyku mala prichystanú jednu pekne štipľavú poznámku, keď sa môj braček zhmotnil zo vzduchu, priamo predo mnou. A musím uznať, že naozaj vyzeral ako boh. Vysoký, urastený. Moc z neho priam žiarila. Bolo až zarážajúce, ako veľmi mi pripomínal Usira. Tá jediná vec, ktorá ich dvoch odlišovala, boli ich oči. Tie Sutechove mali farbu noci. A nenachádzala sa v nich ani stopa citu.
„Takže, moja milovaná staršia sestra, čo ťa ku mne privádza po tak dlhej dobe? Alebo vieš čo? Nič mi nehovor a nechaj ma hádať. Prišla si žobrať, aby som z nášho veľkého brata spravil človeka. Alebo nebodaj, aby som z teba opäť spravil bohyňu? Musím ťa však sklamať. Moja odpoveď znie rovnako, ako pred päťtisíc rokmi. To radšej spálim celú Zem na popol, než dovolím vám dvom dýchať ten istý vzduch! Preto byť tebou, otočím sa na päte a odkráčam pekne krásne do podsvetia. Skôr než sa naštvem a zabránim tvojej duši znovu sa narodiť. Aj tak mi totiž nie je celkom jasné, ako si z neho dokázala vystrčiť ten svoj krásny nos. Ale buď si istá, že sa to stalo naposledy.“
Každý jeden normálny tvor by po takomto výhražnom prejave vzal nohy na plecia. Ja som však ostala nehybná ako skala. Mohol okolo seba púšťať hrôzy koľko chcel, aj napriek tomu som v ňom spoznala kúsok toho malého chlapca, ktorý zvykol kedysi fanaticky uctievať svoju staršiu sestru. Tú, ktorú ľudia kedysi nazvali veľkou čarodejnicou.
„Už si skončil? Začínala som sa totiž už pekne nudiť.“
„Ou, nakoniec sa na tebe nezmenilo až tak veľa. Tvoja arogancia je stále trikrát taká veľká ako ty. Aké… otravné.“
„A to my hovorí boh, čo si nevidí ďalej od nosa? Sutech, buď aspoň trochu sebakritický.“
Pozorovala som ako prevracia tie svoje tmavé oči a ukladá sa do mäkkého mora vankúšov na obrovskej dojlôžkovej posteli.
„A teraz vážne, Isis, prečo si tu?“
„Takže za prvé, nevolaj ma Isis, vieš, že to neznášam. A za druhé, prišla som ťa zabiť. Alebo zničiť. Vysvetli si to ako chceš. Proste po dnešku prestaneš existovať,“ povedala som so sebavedomým úsmevom na perách.
„Ty si naozaj myslíš, že ma môžeš zničiť Eset? Mňa? Premožiteľa veľkých egyptských bohov? Pána nebies, zeme a podsvetia? Netušil som, že si až tak naivná.“
Teraz bol rad na mne, aby som prevrátila oči. Potom som k nemu pomaly pristúpila a naklonila sa nad neho.
„Ja nie som naivná Sutech, iba poznám tvoju najväčšiu slabosť.“
Zrejme som zahrala na jeho citlivú strunu, pretože hnev čo sa mu blysol v očiach bol viac ako strašidelný. Ale nezaujímalo ma to. Dívala som sa neho vzdorovito, plná nenávisti. Až nakoniec Sutechove nervy praskli. Schmatol ma zápästie a pritlačil pod seba na posteľ. Naše tváre boli iba na milimeter vzdialené.
„Ty to stále nechápeš, však nie? Mňa nemôžeš poraziť. Ja som ten, ktorého ľudia volajú Satan. Jediný boh, v ktorého ešte veria a ktorému slúžia. Ja som večný.“
„Máš pravdu, ty si Satan. Ale nie si jediný boh, ktorý pretrval v ľudských srdciach. Usir je ten, ktorého volajú Jahve, a hoci som už len obyčajný človek, mňa nazvali jeho Máriou. A nášho syna Hora Ježišom.“
Bola to pravda. Dovtedy som si to neuvedomila, no bolo to tak. Ľudia nás nikdy neopustili. Aspoň nie úplne. Toto zistenie mi dalo aspoň malú iskričku nádeje. Nádeje, že môžem byť mocnejšia, než Sutech. A keď nie mocnejšia, tak aspoň prefíkanejšia.
„Myslíš toho Hora, ktorého som zničil? A toho Usira, ktorého som uväznil? Tí už pre mňa nie sú hrozbou.“
„Ibaže ja áno. Pretože to ja som tvoja najväčšia slabosť, Sutech.“
„Ty? Moja najväčšia slabosť? A na to si ako prišla?“ vytiahol nahor jedno tmavé obočie. Vyzeral pri tom takmer komicky. Jeho stisk na mojich zápästiach povolil a tak som využila príležitosť a pritisla pery k jeho pravému uchu: „Neklam sám seba. Ty si nikdy nezávidel Usirovi svet, ale mňa. Pretože ja som tá jediná vec, ktorú skutočne chceš, ale nikdy nemôžeš mať.“
Pozrel mi do tváre, akoby ma videl po prvý raz v živote. Naozaj netušil, že poznám jeho najväčšie tajomstvo. Myslel si, že ho skrýval až príliš dokonale. Ale mýlil sa. Odhalila som ho v momente, keď pred mnohými tisícročiami zničil Usirovu pozemskú formu a odsúdil ho byť bohom podsvetia.
Ale potom jeho šok vystriedal úškľabok. A ja som pocítila nepríjemné zimomriavky, ako mi putujú chrbticou. Je naozaj zvláštne, že ľudská duša funguje podobne, ak nie rovnako, ako smrteľné telo. Až sa mi nechcelo veriť, že v skutočnosti nežijem.
„Usudzujúc podľa pozície, v ktorej sme teraz Eset, nezdá sa mi, že by som ťa nemohol mať.“
Povedal to celkom pokojným hlasom. Ale ja som vedela o hrozbe, čo sa skrývala za jeho slovami. Musela som niečo vymyslieť. A to rýchlo.
„Nebuď smiešny. Ty predsa nechceš slabú ľudskú dušu, akou som teraz. Ty chceš Eset, veľkú čarodejnicu Egypta. Vráť mi moje božské sily Sutech a dostaneš, po čom túžiš.“
„Za čo ma máš? Za hlupáka? Ja ti vrátim schopnosti a ty ma bez váhania zničíš.“
„Nie, ja dodržím svoje slovo, sľubujem,“ zaprisahávala som sa, ale on vedel, že klamem.
„Pekný pokus Eset, no na toto ti nenaletím. Nikdy by si Usira nezradila, ani kvôli vašej vlastnej slobode.“
Konečne ma celkom pustil a odvrátil sa odo mňa. Vyzeral ranený. Akoby som ho bodla dýkou, alebo niečo podobné. A vtedy mi v hlave skrsol nápad. Nebezpečný, bláznivý, ale predsa nápad. Položila som si hlavu na jeho rameno a ruky mu omotala okolo pása.
„Na začiatku si to predsa sám povedal. 21. storočie mierne zmenilo moje morálne hodnoty. Pozoroval si ma však? Celý čas. Tu zhora. Vieš, že ak som sa v tom živote dačo naučila, tak je to práve to, že účel svätí prostriedky. Nezáleží na tom, ako niečo dostaneš, hlavné je, že to dostaneš.“
Nevidela som mu síce do tváre, ale cítila som jeho ohromenie. A v tom momente mi bolo jasné, že som vyhrala. Pretože nemohol bojovať proti niečomu, čo sa už dávno stalo silnejším než on sám. A teraz bolo už iba na mne, aby som to konečne obrátila proti nemu. Možno, keby som to urobila hneď na začiatku, nič z tohto by sa nikdy nebolo stalo.
„Myslíš to vážne? A varujem ťa, dokážem rozpoznať, keď klameš.“
„Myslím. Ale na oplátku chcem záruku. Dáš mi svoje slovo, slovo boha, že len čo sa s tebou vyspím, tu v tejto posteli, dovolíš mne a Usirovi narodiť sa ako ľudia. A nebudeš sa snažiť nás zabiť, alebo nám inak škodiť. Vrátane pokusov zničenia Zeme a vyhladenia ľudskej rasy.“ Posunula som mu ľavú ruku na hruď a čakala. Bol to pohyb, ktorý vyslal elektrický náboj do celého jeho tela. Občas nie je na škodu veciam trochu pomôcť.
„Ty naozaj vieš ako obchodovať sestrička,“ uznal.
„To znamená áno? Mám tvoje slovo?“
Tváril sa, že o tom premýšľa. Veľmi, veľmi urputne. Ale potom konečne povedal to magické: „Áno.“
Momentom, ako to vyslovil, pocítila som, že sa so mnou deje čosi zvláštne. Pustila som ho a obzrela si vlastné ruky. Už som nebola len dušou. Esenciou bez schránky. Sutech mi vrátil moje telo. Nie telo bohyne Eset, ale telo sedemnásťročného dievčaťa, ktorým som bola pred tým, než som umrela. Musela som sa pousmiať nad jeho paranojou. Naozaj si myslel, že ak mi navráti moju pôvodnú formu, v sekunde ho zmením na kôpku hnoja. Niežeby to nebola nanajvýš lákavá predstava. Ale to, čo som na neho chystala, bolo lepšie. Omnoho lepšie.
Opatrne som sa postavila na nohy. Napadlo mi totiž, že ak sa pohnem príliš prudko, tak sa moje kosti rozpadnú na prach. Prechádzať sa v ľudskej forme v komnatách veľkého Re bolo pre moju myseľ akési nereálne. Nepochopiteľné.
„Kam si myslíš, že ideš sestrička?“ spýtal sa Sutech, keď si to všimol. „Snáď nechceš odstúpiť od našej dohody?“
„Samozrejme, že nie. Dal si mi predsa svoje slovo. Ako také ho nikdy nesmieš porušiť. Takže na to nemám dôvod. Alebo mám?“ spýtala som sa s falošne zvodným úsmevom.
„Nie,“ povedal, no naďalej ma veľmi bedlivo sledoval.
Preto som sa k nemu opäť naklonila a koketne mu šepla do ucha: „Nechaj ma ísť do Sechmetiných komnát. Pokiaľ sa dobre pamätám, má tam jedny veľmi pekné šaty. Ktoré viac odhaľujú, ako zahaľujú.“
Tá predstava sa mu páčila. A veľmi. Jedno či boh, alebo smrteľník. Muž ostáva vždy mužom.
„Ale neskúšaj nijaké triky,“ varoval ma. No tie slová mohol pokojne adresovať aj stene. Pretože ja už som mizla vo dverách vedľajšej komnaty. Komnaty, ktorá kedysi patrila dcére Rea. Bohyni vojny Sechmet. To čo som hľadala, som našla bez najmenších problémov. Bolo to stále tam, na rovnakom mieste, ako naposledy. A ani trochu to nepripomínalo šaty.
***
Keď som sa vrátila, nemohla som si pomôcť. Musela som sa smiať. Sutech sa tváril viac ako ohromene. On bol v šoku. Na pár sekúnd dokonca zabudol, ako sa má hýbať. Jednoducho tam stál a hltal ma očami. V tomto tele som síce nebola tá najkrajšia žena, aká sa kedy narodila, a rozhodne sa to ani zďaleka nedalo porovnávať s mojou predošlou formou, ale stačilo to.
„Pozri, čo som našla,“ zdvihla som ľavú ruku, ukazujúc mu veľmi starú nádobu.
„A to je čo?“ spýtal sa, len čo našiel vlastný hlas.
„Pivo. Pamätáš si ho ešte? Keď sme boli malý, zvykli sme ho Sechmet kradnúť, len aby sa naštvala. Ale jediný, kto sa v skutočnosti vždy naštval bol Usir. Myslel si, že to nie je vtipné. Nikdy to nepochopil. Alebo žeby žiarlil? Žiarlil, pretože to bola vec, ktorú sme vždy robievali spolu.“
Sutechove pery sa roztiahli do širokánskeho úsmevu. Pripomínal mi dieťa. Veľmi zraniteľné dieťa. „Usir nikdy nemal zmysel pre humor. Vždy to bol ten typ brata, čo sa hral na stelesnenú dokonalosť. Veci ako porušovanie pravidiel a zábava mu nič nehovorili.“
„Ale my sme boli iní všakže? Milovali sme zábavu,“ prisadla som si k nemu a posunula sa tak, aby sa naše stehná mierne dotýkali. Malo to priam zázračný účinok. Sutech od prekvapenia poskočil skoro niekoľko metrov.
„Áno. To áno. Bolo to tak do chvíle, než mi ťa navždy vzal. Než si zahodila všetko, čo nás spájalo, za pár modrých očí.“
V jeho hlase znel smútok. Naozajstný smútok. Vždy som si myslela, že chce iba moje telo. Nič viac a nič menej. Ale odrazu som si už nebola taká istá. Bolo by naozaj možné, že Sutech ma miloval? Nie. To nie. Niečo také neprichádzalo do úvahy.
„Netušila som, že si sa takto cítil. “
„Samozrejme, že nie. Nikdy si sa nespýtala.“
Z nejakého dôvodu ma zaplavila vina. Bola som zodpovedná za to, čím sa Sutech stal? Pravdepodobne áno. Ale už som nemohla cúvnuť. Nastal čas napraviť svoje chyby. Aj keď to znamená, uvrhnúť vlastného brata do zatratenia. Ani on predsa nemal žiadne výčitky, keď všetko ničil. Alebo mal?
„Tak ma nechaj, nech ti to vynahradím,“ povedala som mierne koketne, podávajúc mu malú mištičku naplnenú Sechmetiným pivom, „aspoň raz.“
Vzal ten zlatistý mok z mojich rúk a priložil si ho k perám. Momentom, ako mu stiekol dolu hrdlom, vedel, že niečo nie je v poriadku. Obdaril ma tým najnenávistnejším pohľadom, akého bol schopný a zrútil sa na mäkké vankúše. Spal.
Spokojne som sa sama pre seba usmiala. Šlo to lepšie, než sa dalo čakať. Schúlila som sa vedľa neho a jeho ruku si dala okolo pása. Druhou som mu mierne odhrnula tmavé vlasy z čela: „Toto je tá posledná vec, čo pre teba kedy urobím, môj malý braček. Posledná.“
***
Keď sa Sutech prebral, prvá vec, ktorú uvidel, bola moja tvár. Ale už sa viac nenachádzal v bezpečí Reových komnát. Nachádzal sa v podsvetí. A ja som stála vedľa Usira. Držali sme sa za ruky, spoločne sme čakali na túto chvíľu.
„Dobré ráno, slniečko,“ usmiala som sa.
„Ty mrcha!“ skríkol. „Podviedla si ma!“
Rozbehol sa proti mne a chcel ma schmatnúť za krk. Ale nemohol. Neviditeľná sila ho odhodila niekoľko metrov dozadu. Videla som na ňom, že vôbec nechápe, čo sa stalo a tak som sa veľkodušne rozhodla, že mu to vysvetlím: „Mýliš sa. Spala som s tebou v tvojej posteli skoro tri hodiny Sutech. Naša dohoda sa tým splnila. Do bodky. Usir a ja sme voľní. Ani ty nemôžeš porušiť vlastné slovo.“
Jeho zreničky sa zväčšili od nemého úžasu. Vedel, že mám pravdu. V našej dohode predsa nikdy nepadlo slovo sex. Iba spánok. A to je veľký rozdiel.
„Toto nie je koniec,“ zasyčal.
„Ibaže v tomto sa opäť mýliš braček,“ ozval sa miesto mňa Usir, „my sa znovu narodíme a ty už s tým neurobíš absolútne nič. Pravdupovediac, ty ani nikdy neopustíš toto miesto. Pretože, chvíľu pred tým, než si sa prebral, som zničil priechod medzi nebesami a podsvetím. Si tu uväznení braček. Presne tak, ako kedysi ja. S tým rozdielom, že pre teba to bude naozaj naveky.“
Áno bude to naveky. Naveky zavretý s dušami mŕtvych, rozjímajúc o vlastných hriechoch. Nemohla som si predstaviť horší trest pre bezduchú príšeru, akou Sutech bol. Zaslúžil si to. Tak prečo som sa cítila tak mizerne?
„Ja som vám možno dal slovo, ale moji prisluhovači nie. Nájdu vás a zabijú skôr, než sa na seba stihnete prvý raz čo i len pozrieť.“
Nenávisť na nás prskala z každej jednej Sutechovej vety. Ale aj tak sme poznali, že je zúfalý. Toto bol koniec. Koniec boja, ktorý trval viac ako päťtisíc rokov. A my sme boli víťazi. Ostávalo už iba zatĺcť posledný klinec do rakvy.
„Myslíš tých okrídlených strašiakov, čo samy seba nazývajú padlí anjeli? Tie zradcovské ľudské duše, čo ti pomohli zvrhnúť bohov? Nemaj strach, aj o tých sme sa postarali. Chlapci sa narodili do nových životov. Veľmi zaujímavých a extrémne bolestivých životov.“
Nechcel tomu uveriť. Ale prehral. Venovala som mu smutný pohľad. Na moje vlastné prekvapenie mi po líci stiekla slaná slza. Pretože, nech už bol Sutech, aký chcel, stále bol mojím bratom. A na jeho charaktere som niesla najväčšiu vinu. Trvalo mi dlho, než som zo konečne pochopila. Ale tým sa moja vina nezmenšovala. Iba omnoho viac pálila.
„Nepoviem ti zbohom Sutech, pretože sa nevidíme naposledy. Keď umrieme, znova sa stretneme, a ak budeš chcieť, nabudúce ťa vezmeme so sebou,“ povedala som. Tie slová zo mňa vyleteli skôr, než som ich stihla zastaviť. Ale možno, iba možno, by sa môj brat ešte dal zachrániť. Až do tej chvíle mi nedošlo, ako veľmi som si to želala. Chcela som, nech je opäť malým chlapcom, ktorého osud sa dá zmeniť. A lepší nový začiatok, než s ľuďmi neexistoval.
Ale on bol ticho, hádzal po nás iba nenávistné pohľady.. Nič viac. Vlastne sa tým vzdával. Prijal svoju porážku.
„Je mi ľúto, je mi ľúto, že som s teba spravila to, čím si. A je mi ľúto, že som ťa nedokázala milovať láskou, o ktorú si stál,“ oči sa mi zaplavili slzami. Nevedela som ich zadržať.
Sutech ku mne pristúpil tak blízko, že sa naše nosy priam dotýkali. Ignoroval dokonca aj Usirove výhražné zasyčanie. Chcel mi povedať niečo, čo bolo určené len pre moje uši. Niečo, o čom som si bola istá, že nedokážem zabudnúť.
„A kto teraz klame sám seba Isis? Ty ma predsa miluješ. Ale nikdy si nebola schopná si to priznať. Vlastne si ten najväčší klamár, aký sa kedy narodil.“
„Nemáš pravdu,“ odpovedala som, ale môj hlas sa z nepochopiteľných príčin triasol.
„Nie? Tak mi potom povedz, prečo tvoje srdce bije, akoby ti malo vyskočiť z hrude?“
Položil mi ruku na prsia. Jeho dotyk bol teplý a až neskutočne príjemný. Po prvý raz som si naozaj predstavila, aké by to bolo, keby som si miesto Usira vybrala Sutecha. Keby som mu niekedy dala šancu a neodkopla ho ako špinavé handry. Pretože presne to som urobila. Sutech mal v niečom pravdu. V deň, keď mi Usir vyznal lásku, som sa o svojho mladšieho brata už viac nezaujímala. Už pre mňa nebol taký dôležitý. Pretože, už som mala svoje šťastie.
„To stačí,“ ozval sa Usir nahnevaným hlasom.
Moja predstava sa razom rozplynula. Ustúpila som niekoľko krokov dozadu, tisnúc Usirovu ruku, akoby som ju chcela rozmliaždiť.
„Poďme, už tu nemáme, čo hľadať,“ vzlykla som, potláčajúc ďalšie slzy.
Tá posledná vec, ktorá ku mne doľahla skôr, než sme s Usirom prekročili bránu do ľudského sveta, bola: Aj tak ťa budem navždy milovať. Ale možno sa mi to iba zdalo. Možno som mala iba príliš bujnú fantáziu. Nič by sa tým predsa nezmenilo. Pretože ja som si už dávno vybrala svoj osud. A tým osudom bol Usir.