Všetko má svoj dôvod, alebo skôr – život nie je rozprávka

Odhodlane sme sa na seba pozerali, aj keď sme vedeli, že sa nič nestane pokiaľ neurobí jeden z nás prvý krok. Nebude to vôbec príjemné, či správne. Nemalo by sa to stať, nikto by nemal urobiť ten prvý a pre nás ten najhorší krok.

Pýtate sa prečo?

Na to je jednoduché vysvetlenie. Sme ako Montekovci a Kapuletovci – sme ako Rómeo a Júlia.  Máme rodiny, ktoré sú od seba rozličné. Oni majú peniaze a mi máme len sami seba. Žili sme si život, ktoré nebol závislý jeden od druhého. Bola to iba naša rodina a blízky priatelia – nie sme predsa v staroveku…

Ale predsa to nebolo také ružové a komplikované, alebo snáď áno?

 Lenže sa to všetko zmenilo v jeden deň – nová škola, nový život. Presne si to pamätám! Kto by si to nepamätal?! Veď, spoznala som prvýkrát svoju prvú lásku. A na prvú lásku sa nezabúda. 

>.<

Vstúpila som do budovy školy, ktorú budem navštevovať najbližšie dva roky. Budova je veľká, nová a hlavné iná ako moje predchádzajúce. Práva nastupujem do tretieho ročníka súkromnej umeleckej škole v Braistone.

Pred tromi mesiacmi ma vyhodili už z piatej školy, ktorú som navštevovala. Doslova. Na vyučovanie som chodila buď neskoro, alebo som odišla domov skôr ako skončilo a v tom najhoršom prípade som sa ani neukázala v škole. Mala som to úplne v r*ti.

Veď aj prečo by som nemala mať? Rodičia sa rozviedli cez Vianoce, v mojom prvom ročníku a ja som chodila cez týždeň k matke, ktorá si ma nevšímala a v cez víkendy k otcovi, ktorý sa do všetkého staral!

Keďže som to dobre neniesla, stala sa so mňa rebelka! Pravá rebelka, ktorá pila, fajčila, chodila za školu, neučila sa… Nikdy som nebrala drogy! To bolo pod moju úroveň!

Z prvej školy ma vyhodili a mňa opustili ľudia, ktorých som nazývala „priatelia“. V ostatných školách to bolo také isté. Klesala som nižšie a nižšie…

Lenže pred tromi mesiacmi mi rodičia dali na výber – buď budem chodiť do školy a budem sa učiť, alebo pôjdem do výchovného centra pre mladistvých. Možno je to zvláštne, že som si vybrala tú prvú možnosť… Ale chcela som sa zmeniť, chcela som mať dôveru v ľuďoch, na ktorých mi záleží. Nechcela som sa cítiť opustená.

Dostala som jednoduchú možnosť – a to študovať na súkromnej umeleckej škole v Braistone. Na miesto, kde som chcela chodiť. Spev je niečo, čo ma celý život lákalo – i v mojich najťažších chvíľach. Spev je niečo, pri čom nemyslím na nič – iba na ten pocit slobody.

 Prišiel prvý deň a ja som meškala. Dala som si tak záležať aby som neprišla neskoro, ale predsa sa stalo, že som prišla. Otvorila som dvere na triede a pomaly vstúpila. Profesorka sa na mňa prísne pozrela a ja som sklonila hlavu. Vedela čo som zač, že som rebelka – inými slovami, neverila mi, že to myslím vážne.

Pozdravila som sa a čakala som na jej reakciu. Vstala od katedry a prísne sa na mňa zahľadela. Pozrela do triedy a povedala: „Trieda, toto je Andreja McCallistová a od dnes je vaša nová spolužiačka.“ Potom sa pozrela späť na mňa a gestom ma vyzvala aby som si sadla. Bolo tam iba jedno voľné miesto a to pri nejakom dievčati, ktoré sa mi v zápätí predstavilo ako Luna Danielsová.

„Čo si jej spravila, že sa na teba tak pozerala?“ spýtala sa ma keď odišla triedna profesorka pre nejaké papiere. Pozrela som sa na ňu a usmiala som sa.

„To, že žijem.“ povedala som jednoducho. „Ale to vadí viacerým.“ Ona sa na mňa nechápavo pozerala a ja som mykla ramenami. Nechcela som aby niekto vedel o mojej minulosti. Poobzerala som sa po triede a hneď som si ho všimla. Sedel vzadu a s očakávaným si ma prezeral. Keď si všimol, že ho sledujem, usmial sa na mňa a ja som sa s nadvihnutým obočím uškrnula v otázke.

Pár dní nato bolo pokojných. Spoznávala som nových spolužiakov, profesorov a školu. Myslela som, že nikto neodhalí moju minulosť, ale veľmi som sa mýlila. Dva týždne od nástupu do školy, ma zastavila nejaká štvrtáčka. Nepoznala som ju, ale ona mňa asi hej.

„Andreja McCallistová?“ spýtala sa ma a ja som váhavo prikývla. „Tá Andreja McCallistová?!“ povedala afektovane a s odporom. Nadvihla som obočie.

„Poznáme sa?“ spýtala som sa mierne naštvané. Ona sa len vypočítavo zasmiala. Začalo mi byť zle od žalúdka, cítila som sa nervózna. Pozná ma! Prebehlo mi mysľou.

„Čo sa deje Mandy?“ spýtal sa môj nový spolužiak – spýtal sa on. Chalan, ktorý si ma so záujmom prezeral v prvý deň. Pozrel sa na mňa a potom späť na Mandy. Ona ho chytila za ruku a za priadla.

„Ale nič, Michael.“ povedala a pokúsila sa ho pobozkať, lenže on sa uhol. Nedôverčivo sa na nás pozrel a potom prikývol. Neveril jej.

„Ach,“ povedala naoko prekvapene Mandy. „Skoro som na teba zabudla. Spoznali sme sa pred rokom, ale ty si ma asi už nepamätáš. Veď, bola si taká spitá, že môžeš byť rada, že si neurobila niečo horšie ako bozkávanie s tromi chalanmi naraz. Alebo to bolo viac?“ spýtala sa afektovanie a ja som stisla pevne pery k sebe. Zaťala som prsty a nevinne som sa na ňu usmiala.

„Neviem, kde si ty bola, ale ja by som si takú p*ču ako ty, pamätala.“ vyhlásila som a otočila som sa na päte. Nie, nemôže to byť pravda! Niečo takéto sa mi nestalo. Nikdy som o nebola taký spitá, žeby som o sebe nevedela. Dávala som si pozor! Nechcela som byť ku*va – iba rebelka.

Po tomto sa na mňa Michael ani nepozrel. Keď sme sa náhodou na ulici stretli, usmiala som sa na neho a pozdravila som ho. On sa na mňa iba kukol a išiel ďalej akoby ma nepoznal. To ma zabolelo. Veľmi.

Na druhý deň v škole to všetci vedeli. Vedeli, že som bola rebelka – vlastne nie, všetci si o mne mysleli, že som ku*va. Keď som išla po chodbe, chalani na mňa vykrikovali všelijaké návrhy a baby sa mi zase posmievali.

Tak toto je škola, kam som chcela chodiť. Pomyslela som si trpko a vtrhla som do učebni spevu. Túto hodinu sme mali s triednou profesorkou. Keď ma zbadala na perách sa jej vytvoril víťazný úsmev. Mala som chuť plakať, no ovládla som sa.

Sadla som si vedľa Luny, ktorá by si najradšej odsadla od mňa čo najďalej. Pozrela som sa na ňu a čakala som, no nič sa nepýtala. Keď som to nevydržala, zasyčala som: „Mysli si to, ale potom si odsadni! Myslela som si, že si iná ako ostatný, ale vyzerá to tak, že som sa mýlila!“

Luna sa na mňa pozrela, zdvihla sa a odišla si sadnúť niekam inam. Navonok som sa uškrnula, ale v mysli som bola emocionálne na dne. Začala hodina a ja som si priala byť ako pred tým – len vstať a odísť z triedy. Lenže takú radosť som nechcela urobiť triednej a ani niektorým ľuďom. Preto som tam ostala a čakala čo bude ďalej.

Dni pomaly ubiehali a začali sa šíriť reči o tom, že beriem drogy. Keď sa to už nedalo vydržať, zobrala som si veci a odišla som. Na druhý deň v škole si ma predvolal riaditeľ a triedna profesorka.

„Ako je možné, že si včera len tak odišla?“ spýtala sa ma prísne a s iskričkami v očiach, ktoré neznačili nič dobré. Pozrela som sa na nich a mykla som plecami.

„Bolo toho na mňa veľa.“ povedala som popravde. Ona sa na mňa pozrela a chcela vysvetlenie. Zaťaťo som bola ticho, ale keď sa jej otázky nedali vydržať skríkla som:

„Čudujete sa mi, že som odišla?! Všetci v škole ma majú za ku*vu a drogovo závislú! Nikto ma nepozná, ale všetci ma súdia. Dokonca i vy! Od prvého dňa!“ nadýchla som sa a s pokojnejším hlasom som povedala: „Urobila som prvý krok do lepšej budúcnosti, teraz musia všetci ostatný urobiť tiež. Musia pochopiť, že som sa zmenila – že sa chcem zmeniť!„

Triedna profesorka a riaditeľ sa na mňa prekvapene pozerali. Chcem sa zmeniť. Opakovala som si stále v mysli. Chcem, tak mi pomôžte. Na moje prekvapene riaditeľ vstal a podal mi nejaké papiere.

DROGOVÉ TESTY

Prekvapene som sa na neho pozrela a on iba povedal: „Pomôže ty to dokázať, že si sa naozaj zmenila.“ Prikývla som a on mi pokynul, že môžem ísť. Otočila som sa k dverám a keď som ich otvárala, ešte som sa na nich pozrela a povedala som:

„Nikdy som nebrala drogy a ani ich nemienim niekdy brať.“ Triedna profesorka sa na mňa prekvapene pozrela a uškrnula sa, akoby vedela svoje, preto som dodala: „To je pod moju úroveň.“

Skôr ako mohol niekto niečo povedať, zatvorila som dvere a rýchlim krokom som odišla do triedy s papiermi od riaditeľa. Keď som si sadla do prázdnej lavici a čakala som na hodinu, prišla ku mne Luna a rozpačito si sadla vedľa mňa. Dlho bola ticho a iba sa na mňa pozerala. No nakoniec to nevydržala a povedala:

„Prepáč, že som sa k tebe tak správala bez toho aby som sa ťa spýtala či je to pravda.“ povedala pomaly a rozmýšľala nad každým jedným slovom. Pozrela som sa na ňu. „V prvý deň si mi bola nejaká povedomá, ale meno som si nevedela vybaviť. Ani keď si sa mi predstavila, netušila som, že si to ty.“

Zamračila som sa nad tým čo povedala. Nechápala som to, ale ona pokračovala: „Moji rodičia vlastnia jeden malý podnik, ktorý si navštevovala. Je to niečo ako bar, s tým rozdielom, že sa tam organizujú všelijaké akcie pre školy. Pamätám si, že si si tam párkrát bola kúpiť cigarety a občas si si tam aj niečo vypila.“

Hovorila ďalej a mňa napadlo, že prečo mi to všetko hovorí. Nemohla som sa jej to spýtať, lebo pokračovala: „Keď sa začalo po škole rozširovať, že si k*rva a podobne, spomenula som si kde som ťa videla. Neviem prečo som tak zareagovala, ale bol to asi impulz. Myslela som si, že si sa nezmenila. Počula som o tebe, že si nechodila do školy alebo si proste len tak odišla. Lenže ty si tu ostala i napriek tomu čo sa hovorilo – až do včera. Musela si sa zmeniť, keďže si tak dlho vydržala. Určite sa chceš zmeniť.“

Hovorila a mne sa zdalo, že ma presviedča o jej tvrdený, alebo skôr presviedča samu seba, že dobre urobila, keď sa som ňou baví. „Každý z nás musí dostať šancu a preto sa ty ospravedlňujem.“ Z očakávaným sa na mňa pozrela. Uškrnula som sa.

„Každý z nás robí chyby, niektorý si ale vedia tieto chyby ‚utajiť‘.“ Povedala som pokojne a ona sa usmiala. „Nie som hrdá, čo som urobila v minulosti, ale polovica – ba až väčšina – tvrdený nie je pravda.“

Povedala som pokojne a ona si nepatrne oddýchla. Nadýchla som sa, aby som získala odhodlanie k ďalším slovám: „Ďakujem, že si sem prišla a ospravedlnila si sa. Veľa to pre mňa znamená.“

Ona prikývla a nastavila mi ruku, ktorú som s váhaním priala. Od tej doby to bolo lepšie a lepšie. Dosť ľudí pochopilo, že čo je minulosť – to je minulosť a my sa musíme pozerať dopredu.

Po necelom polroku som na škole získala celom slušne postavenie – nebola som ku*va, rebelka, či tá drogovo závislá. Bola som iba Andreja McCallistová, ktorá sa chce zmeniť. Väčšina profesorov mi pomáhala v krokoch života, ktorý pokračoval. Dokonca aj triedna profesorka po mojom výstupe v riaditeľni pochopila, že naozaj sa chcem zmeniť.

Do konca školského roku zostávalo pár mesiacov a triedna profesorka sa rozhodla, že urobí muzikál. Lenže bez konkurzu. Z každej triedy boli vylosovaný hlavný hrdinovia na tragickú hru Williama Shakespeara – Rómeo a Júlia.

Všetkých prekvapilo keď som dostala hlavnú rolu ja. Tá, ktorá v minulosti urobila toľko vecí, za ktoré sa hanbí. Naopak, nikoho neprekvapilo keď si Michael vytiahol postavu môjho milého – Rómea.

Čas ubiehal a mi sme skúšali hru. Často sme sa stretávali a dosť sme sa pri tom nasmiali, aj keď nemôžem povedať, že zo začiatku to nebolo veľmi slávne. Boli sme k sebe dosť odmeraný, čo zmenila až naša triedna profesorka, keď nás všetkých zobrala na večeru. Ako hlavný hrdinovia sme museli sedieť vedľa seba a hlavne sa rozprávať – mali sme to príkazom.

Vytvorili sme si puto, ktoré sa dalo nazvať priateľstvom. Keď nastal deň premiéry hry, bola som nervózna. Všetko to úsilie, ktoré som do toho vložila môže skončiť zle. Môžem sa pomýliť, alebo zabudnúť text. Stresovala som.

Podišla som k Michaelovi – Rómeovi – a spýtala som sa ho vystrašené: „Kto je náhradník za mňa?“ On sa na mňa nechápavo pozeral, až kým mu to nedošlo. Zasmial sa.

„Snáď s toho nechceš vycúvať?“ spýtal sa ma provokačne. „Ty? Andrea, ktorá svoj život vôbec nemá ako Júlia?“ Zamračila som sa na neho, ale prikývla som. On pokrútil záporne hlavou. Pozrel mi do očí a povedal:

„Neboj sa, chcela si sa zmeniť a toto všetko všetkým ukáže ako to myslíš vážne. Budem tam s tebou, neboj sa.“ A potom ma objal. No nebolo to len tak priateľské objatie. Cítila som sa v ňom príjemné a bezpečne. Prikývla som na znak, že mu verím.

Začali sme hrať. Hneď ako som vystúpila na pódium, opadli všetky moje pochybnosti a ja som sa vžila do role. Nebola som ako Júlia, ale predsa je tu niečo čo s Júliou mám spoločné – lásku k Rómeovi.

Nastala jedna zo záverečných scien. Rómeo našiel Júliu v kobke, bola mŕtva. Pobozkal ju na studené pery a sám sa prebodol. Chvela som sa na celom tele, ale musela som ďalej hrať. Pomaly som sa prebúdzala a pozrela som na telo Rómea. Povedala som repliku a tiež som sa prebodla.

Opona sa stiahla a mi sme šli do zákulisia. Pozrela som sa na Michaela a hodila som sa mu do náruče. On sa začal smiať. „Zvládla som to!“ povedala som šťastne a on ma pevnejšie objal. Pritakal mi. Bola som šťastná.

Predstavenie skončilo a my sme sa išli pokloniť divákom. Videla som rodičov, ktorý stáli vedľa seba a usmievali sa na mňa. Poslala som im vzdušný bozk. V zákulisí ku mne prišiel riaditeľ a triedna profesorka. Michael stál tesne vedľa mňa.

„Boli ste úžasná, slečna McCallistová i vy pán Jefferson.“ povedal pokojne a potriasol si s nami ruku. Profesorka sa na mňa pozrela a ticho povedala: „Myslím, že váš prvý krok nie je zďaleka tým posledným na tejto škole.“

Usmiala som sa a cítila som ako my začali vlhnúť oči. Pozrela som sa na Michaela, ktorý nechápavo skákal pohľad z profesorky a mňa. Usmiala som sa na neho a skôr ako som mohla niečo povedať, prišla k nám Mandy. Chytila Michaela za ruku a trochu ho odtiahla z mojej blízkosti.

„Bol si úžasný Michael.“ povedala a chcela ho pobozkať, lenže on sa uhol. Mandy to nebrala na vedomie a pozrela sa na mňa. „Hm… McCallistová, vidím že si sa rozhodla na tejto škole-„

Začala, ale do rečí jej skočil Michael, ktorý ráznym si gestom vytiahol ruku z tej jej. „Mandy, prestaň.“ povedal pokojne. Mandy sa na neho nechápavo pozrela a začala namietať. Lenže on sa len na ňu pozrel. „My spolu už dávno nechodíme tak to pochop. Mám rád niekoho iného…“ pri týchto slovách sa pozrel na mňa a usmial sa. Sklonila som hlavu a začala som sa červenať.

Mandy vyzerala, že vybuchne, ale na moje prekvapene si len odfrkla a odišla bez ďalšieho slova. Michael prišiel ku mne a zdvihol mi bradu aby som sa na neho pozerala. „Takže, kto je tá šťastná?“ spýtala som sa ho skôr ako som mohla tie slová zastaviť. On nadvihol obočie a sklonil sa k mojim perám. Jemne ma pobozkal a ja som cítila ako mi prebehol mráz po chrbte.

„Čo myslíte, slečna McCallistová?“ spýtal sa ma s úškrnom a ja som sa zasmiala. Teraz som bola skutočné šťastná.

Po predstavený sa školou rozšírilo, že som sa dala dokopy s Michaelom. Jeho fanúšičky to brali zle. Na moje prekvapenie to tak brali i nejaký chalan, ktorých som nepoznala. Michael mi povedal, že keď môže mať on fanúšičky, prečo by som nemohla mať aj ja?

Keď som dostala vysvedčenie, prekvapene som zistila, že som rada čo sa mi v živote stalo. Lebo keby sa to nestalo, nikdy by som nespoznala Michaela a pravých priateľov, ktorý ma vedia podporiť i v tých najhorších chvíľach. 

Vždy sa oplatí urobiť prvý krok, ktorý je síce neistý, ale v budúcnosti môže byť ten najrozhodnejší v celom našom živote.